Uvedomil som si to pri sledovaní prvého poľského 3D filmu Varšava 1920, ktorý sa tu v Česku premietal ako súčasť úžasného Febiofestu. A to preto, že inak by si tu divákov hľadal veľmi ťažko. „Zázrak na Visle“, ako sa v poľskej tradícii ustálilo, neznamenal nič menšie, než zastavenie boľševickej revolúcie na hraniciach strednej Európy. V jednej z najkrvavejších bitiek poľských dejín vykrvácalo okolo 75-tisíc Poliakov (dve tretiny všetkých, ktorí sa postavili na obranu Varšavy). Ruské straty boli ešte o štyridsaťtisíc vyššie a znamenali koniec sovietskych snov o ovládnutí Európy.
Pre priemerného českého diváka by však k filmu mali spolu so vstupenkou a 3D okuliarmi predávať aj mapku, pretože vo filme sa miešajú Ukrajinci, Sovieti, kozáci a Poliaci. Litovci tam, napodiv, nie sú, hoci aj ich sa potopa v podobe sovietskej ofenzívy týkala.
„Zázrak na Visle“ posunul poľské hranice ďaleko na východ. Nie až za Kyjev, ako sníval maršál Józef Pilsudski, ale aspoň za Ľvov a Vilnius. Litva, ktorá vďaka poľskému víťazstvu nad Sovietmi dostala šancu vzniknúť, tak bola bez svojho súčasného hlavného mesta, čo bolo asi také, ako keby Slovensko po roku 1918 bolo bez Bratislavy. Podobne ako Bratislava, po prvej svetovej vojne mesto nemecko-maďarsko-židovské, bol aj Vilnius mestom poľským. Napokon, aj sám Pilsudski sa na Litve narodil, a keď v roku 1935 zomrel, tak bolo jeho srdce pochované práve vo Vilniuse.
Aby bola história ešte zložitejšia, tak sa Litva v roku 1939 priživila na pakte Molotov-Ribbentrop a Vilnius sa stal litovským hlavným mestom, hoci tu podľa štatistík z roku 1931 žilo len 1,8 % Litovcov. Na jediný rok, keďže v roku 1940 ho rovnako ako celé Pobaltie nechal Stalin obsadiť a pripojiť k Sovietskemu zväzu.
Po vojne, s intermezzom spolupráce časti Litovcov s nacistami a spoločnom vraždení Židov a Poliakov, sa uskutočnila, opäť podobne ako medzi Slovenskom a Maďarskom, „výmena obyvateľstva“. Vďaka tomu prestal byť Vilnius poľským mestom, aj keď dodnes sa k poľskej národnosti hlási jedna pätina jeho obyvateľov. Z dedín a mestečiek okolo Vilniusu sa však Poliaci nevysťahovali, a tak tu tvoria podobnú väčšinu ako slovenskí Maďari v Dunajskej Strede alebo v Komárne.
Celkovo je počet Poliakov na Litve asi 7 % z celkového počtu asi troch miliónov obyvateľov, teda približne percentuálne toľko, koľko je Maďarov na južnom Slovensku. Podobne ako v prípade Slovákov v Maďarsku, žije aj na severe Poľska dodnes málopočetná a postupne miznúca litovská menšina.
Pomerom obyvateľov voči Poľsku sa situácia blíži skôr k pohľadu desaťmiliónového Česka na osemdesiatmiliónové Nemecko, so všetkými z toho vyplývajúcimi fóbiami. Inak je to však takmer presne to, čo poznajú Slováci a Maďari. Otázka používania menšinového, teda poľského jazyka v školách, problémy poľských názvov dedín a mestečiek na tabuliach pri cestách, či dokonca otázka písania poľských mien s poľskými znakmi. Ani medzi Poľskom a Litvou problémy nezmizli vstupom oboch krajín do Európskej únie a NATO, naopak, v poslednom čase sa zdá, akoby narastali. Otvorená antipoľská demonštrácia vo Vilniuse z polovice marca, kde tisíce Litovcov s heslami „Litva Litovcom“ pochodovali aj pod vlajkami a znakmi litovských divízií SS, bola v poľskej tlači široko komentovaná. Rovnako ako obmedzenie výučby v poľštine v poľských školách na Litve.
Napätie sa tak už dlho strieda s pokusmi o uvoľnenie, škandály (napríklad, keď Lech Walesa odmietol litovské vyznamenanie), s gestami zmierenia i osláv spoločných dejín (spoločné poľsko-litovské víťazstvo v bitke pri Grunwalde).
Možno by bolo dobré urobiť nejaký štvorstranný poľsko-maďarsko-slovensko-litovský summit, kde by si mohli všetky spomínané štáty vymeniť skúsenosti a napríklad sa aj zasmiať na tom, ako sa niekedy mnohé veci od Dunaja v bledomodrom opakujú pri rieke Nemen.
Pre priemerného českého diváka by však k filmu mali spolu so vstupenkou a 3D okuliarmi predávať aj mapku, pretože vo filme sa miešajú Ukrajinci, Sovieti, kozáci a Poliaci. Litovci tam, napodiv, nie sú, hoci aj ich sa potopa v podobe sovietskej ofenzívy týkala.
„Zázrak na Visle“ posunul poľské hranice ďaleko na východ. Nie až za Kyjev, ako sníval maršál Józef Pilsudski, ale aspoň za Ľvov a Vilnius. Litva, ktorá vďaka poľskému víťazstvu nad Sovietmi dostala šancu vzniknúť, tak bola bez svojho súčasného hlavného mesta, čo bolo asi také, ako keby Slovensko po roku 1918 bolo bez Bratislavy. Podobne ako Bratislava, po prvej svetovej vojne mesto nemecko-maďarsko-židovské, bol aj Vilnius mestom poľským. Napokon, aj sám Pilsudski sa na Litve narodil, a keď v roku 1935 zomrel, tak bolo jeho srdce pochované práve vo Vilniuse.
Aby bola história ešte zložitejšia, tak sa Litva v roku 1939 priživila na pakte Molotov-Ribbentrop a Vilnius sa stal litovským hlavným mestom, hoci tu podľa štatistík z roku 1931 žilo len 1,8 % Litovcov. Na jediný rok, keďže v roku 1940 ho rovnako ako celé Pobaltie nechal Stalin obsadiť a pripojiť k Sovietskemu zväzu.
Po vojne, s intermezzom spolupráce časti Litovcov s nacistami a spoločnom vraždení Židov a Poliakov, sa uskutočnila, opäť podobne ako medzi Slovenskom a Maďarskom, „výmena obyvateľstva“. Vďaka tomu prestal byť Vilnius poľským mestom, aj keď dodnes sa k poľskej národnosti hlási jedna pätina jeho obyvateľov. Z dedín a mestečiek okolo Vilniusu sa však Poliaci nevysťahovali, a tak tu tvoria podobnú väčšinu ako slovenskí Maďari v Dunajskej Strede alebo v Komárne.
Celkovo je počet Poliakov na Litve asi 7 % z celkového počtu asi troch miliónov obyvateľov, teda približne percentuálne toľko, koľko je Maďarov na južnom Slovensku. Podobne ako v prípade Slovákov v Maďarsku, žije aj na severe Poľska dodnes málopočetná a postupne miznúca litovská menšina.
Pomerom obyvateľov voči Poľsku sa situácia blíži skôr k pohľadu desaťmiliónového Česka na osemdesiatmiliónové Nemecko, so všetkými z toho vyplývajúcimi fóbiami. Inak je to však takmer presne to, čo poznajú Slováci a Maďari. Otázka používania menšinového, teda poľského jazyka v školách, problémy poľských názvov dedín a mestečiek na tabuliach pri cestách, či dokonca otázka písania poľských mien s poľskými znakmi. Ani medzi Poľskom a Litvou problémy nezmizli vstupom oboch krajín do Európskej únie a NATO, naopak, v poslednom čase sa zdá, akoby narastali. Otvorená antipoľská demonštrácia vo Vilniuse z polovice marca, kde tisíce Litovcov s heslami „Litva Litovcom“ pochodovali aj pod vlajkami a znakmi litovských divízií SS, bola v poľskej tlači široko komentovaná. Rovnako ako obmedzenie výučby v poľštine v poľských školách na Litve.
Napätie sa tak už dlho strieda s pokusmi o uvoľnenie, škandály (napríklad, keď Lech Walesa odmietol litovské vyznamenanie), s gestami zmierenia i osláv spoločných dejín (spoločné poľsko-litovské víťazstvo v bitke pri Grunwalde).
Možno by bolo dobré urobiť nejaký štvorstranný poľsko-maďarsko-slovensko-litovský summit, kde by si mohli všetky spomínané štáty vymeniť skúsenosti a napríklad sa aj zasmiať na tom, ako sa niekedy mnohé veci od Dunaja v bledomodrom opakujú pri rieke Nemen.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.