Súčasný izraelský premiér Netanjahu varuje pred iránskym jadrovým programom už niekoľko rokov. Čím dlhšie však varovanie počúvame, tým všednejšie nám pripadá. Nemohlo by zostať iba pri slovách? Táto predstava je lákavejšia o to viac, o čo lepšie sme videli priebeh a dôsledky iných vojen, najmä tej v Iraku a Afganistane.
Izrael je diplomaticky najsilnejší dnes, keď hrozí vojenskou akciou, no zároveň ukazuje relatívnu trpezlivosť a akciu stále odkladá. Vo chvíli, keď izraelské lietadlá na Irán zaútočia, však o časť svojej diplomatickej pozície príde. V rôznych častiach sveta vrátane Európy bude počuť viac kritiky a odsudzovania ako prejavov podpory a pochopenia. Oproti diplomatickej prestíži však stojí úplne iný izraelský kalkul: čo sa stane, ak Irán jadrové zbrane získa?
Vojenskí experti varujú, že letecký úder na Irán nemusí zničiť celý jadrový program krajiny, obzvlášť ak by akciu mal uskutočniť Izrael sám, bez oveľa silnejšieho amerického letectva. Ďalšou hypotézou je, že akcia môže zomknúť Iránčanov a aj z nespokojných obyvateľov urobiť vlasteneckých podporovateľov režimu. Dôsledky je však ťažké predvídať. Keď NATO bombardovalo v roku 1998 Miloševičovo Srbsko pre čistky v Kosove, viedlo to o dva roky neskôr k pádu srbského vodcu a jeho režimu. Západ sa, naopak, prerátal, keď čakal, že po odstránení Sadáma Husajna nastane v Iraku obdobie nenásilného budovania demokracie. Odhadnúť, k akým dôsledkom v samotnom Iráne by viedla izraelská vojenská akcia, je ešte ťažšie ako odhadnúť, ako by sa ňou oddialil iránsky jadrový program.
A ani všetky dôsledky tohto programu sa odhadnúť nedajú. Izrael sa bojí najmä agresívnejšej iránskej politiky. Okrem toho je tu aj obava, že ďalšie krajiny sa pokúsia vyvážiť vplyv Iránu vlastným jadrovým programom (Saudská Arábia, Egypt a aj Turecko). Takéto jadrové zbrojenie by prinieslo riziká nejasnej kontroly a možnosti úniku zbraní. Predstava jadrového Iránu a následne Blízkeho východu je nepríjemná aj pre Európu – možno aj preto sa viaceré európske krajiny zapojili do sankcií proti Iránu, hoci vojenskú akciu stále pokladajú za horšie riešenie.
Irán je dlhé roky podporovateľom Hizballáhu a Hamasu a najmä je krajinou, ktorá má mocenské ambície na Blízkom východe. Po útokoch (sunnitskej) al-Káidy na New York a Washington z roku 2001 sa zdalo, že by Američania a (šiítsky) Irán mohli nájsť spoločnú reč. Bola to však iba chvíľa. Washington dlhé roky čaká na podobnú revolučnú vlnu v Iráne, aká prebehla vlani v arabských krajinách. Veľká časť iránskej populácie sú pritom mladí ľudia, ktorí sa v ére internetu nemusia uspokojiť s ponukou iránskeho duchovenstva. Prišli viaceré vlny demonštrácií a študentských protestov, režim však až doteraz vydržal.
Izraelskou, európskou i americkou voľbou v prípade Iránu bolo dlhé roky vyčkávanie na zmenu režimu aj na zastavenie jadrového programu. Tajné služby to kombinovali s opatreniami na pribrzdenie takého programu. Frekvencia sankcií a varovaní však naznačuje, že sa to čoskoro môže zmeniť. Problémom bude, že americká, izraelská a európska odpoveď na to, čo je zlé a čo je ešte horšie, ostáva rôzna.
Izrael je diplomaticky najsilnejší dnes, keď hrozí vojenskou akciou, no zároveň ukazuje relatívnu trpezlivosť a akciu stále odkladá. Vo chvíli, keď izraelské lietadlá na Irán zaútočia, však o časť svojej diplomatickej pozície príde. V rôznych častiach sveta vrátane Európy bude počuť viac kritiky a odsudzovania ako prejavov podpory a pochopenia. Oproti diplomatickej prestíži však stojí úplne iný izraelský kalkul: čo sa stane, ak Irán jadrové zbrane získa?
Vojenskí experti varujú, že letecký úder na Irán nemusí zničiť celý jadrový program krajiny, obzvlášť ak by akciu mal uskutočniť Izrael sám, bez oveľa silnejšieho amerického letectva. Ďalšou hypotézou je, že akcia môže zomknúť Iránčanov a aj z nespokojných obyvateľov urobiť vlasteneckých podporovateľov režimu. Dôsledky je však ťažké predvídať. Keď NATO bombardovalo v roku 1998 Miloševičovo Srbsko pre čistky v Kosove, viedlo to o dva roky neskôr k pádu srbského vodcu a jeho režimu. Západ sa, naopak, prerátal, keď čakal, že po odstránení Sadáma Husajna nastane v Iraku obdobie nenásilného budovania demokracie. Odhadnúť, k akým dôsledkom v samotnom Iráne by viedla izraelská vojenská akcia, je ešte ťažšie ako odhadnúť, ako by sa ňou oddialil iránsky jadrový program.
A ani všetky dôsledky tohto programu sa odhadnúť nedajú. Izrael sa bojí najmä agresívnejšej iránskej politiky. Okrem toho je tu aj obava, že ďalšie krajiny sa pokúsia vyvážiť vplyv Iránu vlastným jadrovým programom (Saudská Arábia, Egypt a aj Turecko). Takéto jadrové zbrojenie by prinieslo riziká nejasnej kontroly a možnosti úniku zbraní. Predstava jadrového Iránu a následne Blízkeho východu je nepríjemná aj pre Európu – možno aj preto sa viaceré európske krajiny zapojili do sankcií proti Iránu, hoci vojenskú akciu stále pokladajú za horšie riešenie.
Irán je dlhé roky podporovateľom Hizballáhu a Hamasu a najmä je krajinou, ktorá má mocenské ambície na Blízkom východe. Po útokoch (sunnitskej) al-Káidy na New York a Washington z roku 2001 sa zdalo, že by Američania a (šiítsky) Irán mohli nájsť spoločnú reč. Bola to však iba chvíľa. Washington dlhé roky čaká na podobnú revolučnú vlnu v Iráne, aká prebehla vlani v arabských krajinách. Veľká časť iránskej populácie sú pritom mladí ľudia, ktorí sa v ére internetu nemusia uspokojiť s ponukou iránskeho duchovenstva. Prišli viaceré vlny demonštrácií a študentských protestov, režim však až doteraz vydržal.
Izraelskou, európskou i americkou voľbou v prípade Iránu bolo dlhé roky vyčkávanie na zmenu režimu aj na zastavenie jadrového programu. Tajné služby to kombinovali s opatreniami na pribrzdenie takého programu. Frekvencia sankcií a varovaní však naznačuje, že sa to čoskoro môže zmeniť. Problémom bude, že americká, izraelská a európska odpoveď na to, čo je zlé a čo je ešte horšie, ostáva rôzna.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.