Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Byť hrdí na Clementisa?

.časopis .téma

„Vladimír Clementis: jeden z najbližších priateľov a agentov Beneša, starý agent americkej, anglickej a francúzskej špionážnej služby, zúrivý slovenský nacionalista, nepriateľ ľudu a Sovietskeho zväzu, ktorý sa veľmi skoro zišiel so Slánskym na jednej protiľudovej velezradnej platforme. Tento renegát sa stáva ministrom zahraničných vecí...“

„Vladimír Clementis: jeden z najbližších priateľov a agentov Beneša, starý agent americkej, anglickej a francúzskej špionážnej služby, zúrivý slovenský nacionalista, nepriateľ ľudu a Sovietskeho zväzu, ktorý sa veľmi skoro zišiel so Slánskym na jednej protiľudovej velezradnej platforme. Tento renegát sa stáva ministrom zahraničných vecí...“

Toľko slová zo záverečnej reči prokurátora Josefa Urválka, ktorú predniesol 26. novembra 1952 v „procese s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánskym.“ O deň neskôr senát Štátneho súdu vyniesol rozsudok: tri doživotné tresty a 11 trestov smrti. Tretieho decembra Clementisa spolu s ďalšími odsúdenými popravili.

.davista
Vladimír Clementis (1902) sa politike venoval už odvtedy, ako sa v roku 1921 prihlásil na právnickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe. Zapálený mladík sa začal angažovať v spolku Detvan i v Zväze slovenského študentstva. Ich názorová orientácia mu však nevyhovovala, a preto už v roku 1922 s podobne zmýšľajúcimi študentmi založil Voľné združenie študentov socialistov zo Slovenska.
Myšlienky o sociálnej spravodlivosti začal Clementis šíriť aj prostredníctvom komunistickej tlače. No v okruhu okolo neho (Eduard Urx, Laco Novomeský, Andrej Sirácky, Daniel Okáli) už dlhšie zrela myšlienka na vlastné periodikum. V roku 1924 sa ich túžba naplnila – vyšlo prvé číslo DAV-u.
Časopis, vedený Clementisom (vtedy už členom komunistickej strany), prinášal úvahy o politických i kultúrnych problémoch, na jeho stránkach sa diskutovalo o marxizme, o možnostiach socializmu zlepšiť svet, o ZSSR... Zároveň sa však časopis i Clementis trochu vymykali leninskej predstave o tvrdej straníckej disciplíne. „Boli to ľudia, ktorí prekračovali skostnatené predstavy vodcov strany a komunistické limity im boli priúzke,“ hovorí historik Ivan Kamanec. Ostatne, podobný generačný rozpor sa prejavoval aj u slovenských agrárnikov či ľudákov.

.klement a Clementis
Títo mladí komunisti si ponechali právo vlastného úsudku i konania. Písali aj do nekomunistických novín a, naopak, DAV dával priestor aj ľuďom, ktorí sa s komunistickou ideológiou nestotožňovali.
O to viac zaráža jedna udalosť z roku 1929. V tom roku prebehol v Prahe V. zjazd KSČ, kde staré vedenie nahradila skupina okolo Klementa Gottwalda, známa ako „karlínští kluci“. Strana sa „boľševizovala“ a ešte viac sa programovo primkla ku Komunistickej internacionále. Proti novému vedeniu strany a zjazdovým záverom sa postavilo sedem českých spisovateľov – napríklad Vladislav Vančura, Jaroslav Seifert alebo Ivan Olbracht. Nekonformní Clementis a Novomeský sa však disciplinovane pridali na Gottwaldovu stranu.
Kamenec to vysvetľuje tým, že Slováci Gottwalda zrejme uznávali už v čase, keď pôsobil na Slovensku ako novinár: „Ešte keď redigoval Pravdu chudoby, vyčlenil im Proletársku nedeľu. Novomeského postoju rozumiem, ale u Clementisa, ktorý bol niekedy až chladne racionálny, ma to prekvapuje. Muselo tam byť nejaké osobné čaro.“
Ak tam nejaké bolo, zrejme fungovalo aj opačne – v roku 1935 sa Clementis, ktorý sa medzitým preslávil ako advokát štrajkujúcich či komunistických činiteľov, stal poslancom Národného zhromaždenia.


.(ne)dôvera
Napriek svojej výnimočnosti, ktorú dal pocítiť viacerým súdruhom, napríklad predsedovi krajinského vedenia KSČ na Slovensku Viliamovi Širokému, bol Clementis typickým príkladom európskeho intelektuála v medzivojnovom období.
Veľká časť európskej kultúrnej elity (napríklad Feuchtwanger, Rolland, Shaw...) v tom čase podľahla mámeniu komunizmu. Kamenec dôvodí: „Po traume prvej svetovej vojny podľahli masívnej propagande, videli, že sociálne rozdiely sa skôr zväčšujú a hľadali riešenie. Zrazu tu bol Sovietsky zväz, kam títo intelektuáli chodili a kde im ukazovali potemkinovské dediny. Zrazu tu bola alternatíva, ktorú chceli nasledovať.“
Tak to bolo aj u Clementisa, ktorý si Sovietsky zväz a život v ňom idealizoval. Nadšenie mu vydržalo aj v roku 1938, keď KSČ prešla do ilegality a Clementis odišiel do Francúzska. V Paríži ho však v auguste 1939 zastihla šokujúca správa o uzavretí sovietsko-nemeckého paktu o neútočení. Dovolil si zapochybovať. Navyše, spolu s nekomunistami Milanom Hodžom, Štefanom Osuským a Jánom Paulínym-Tóthom podpísal Memorandum, ktoré požadovalo obnovenie Československa, ako aj zrovnoprávnenie Slovenska. Za jeho názory sa mu súdruhovia „odvďačili“ vylúčením zo strany.
Stal sa nedôveryhodným pre komunistov i pre Beneša. Po internácii vo Francúzsku i vo Veľkej Británii a po prihláške do zahraničnej československej armády nakoniec spolu s manželkou Lídou Clementis zakotvil v Londýne, kde pod pseudonymom Peter Hron pôsobil v československom vysielaní BBC.

.vzostup
Po návrate do vlasti Clementis (ako veľa komunistov pred ním i po ňom) urobil sebakritiku. Obnovili mu členstvo v KSČ, stal sa členom ústredného výboru i poslancom. V novej vláde zasadol na post štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí a po februári 1948 a tragickej smrti Jana Masaryka sa stal ministrom. Riešil otázku odovzdania československého územia, oslobodeného americkou armádou, civilnej správe, zúčastňoval sa na dôležitých medzinárodných rokovaniach. V roku 1946 sa zúčastnil na mierovej konferencii v Paríži, kde okrem iného presadzoval výmenu obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom.
„Clementis nebol jediný z emigrantov, ktorého komunistická strana stiahla domov. Boli to aj Lobl, Langer... Potrebovali na kľúčové posty dostať svojich ľudí – inteligentných, rozhľadených i oddaných,“ hovorí Kamenec. Clementisovi to vyhovovalo, bol to homo politicus s veľkými ambíciami.
V povojnovom období vládla všeobecná predstava, ktorú šíril aj Beneš, že sa Stalin a sovietsky režim zmenili. Podľahol jej aj Clementis. Historik Miroslav Londák v knihe Aktéri jednej éry na Slovensku 1948 – 1989 píše: „V prvých mesiacoch po vojne žil Clementis v presvedčení, že Československo bude môcť spolupracovať so Sovietskym zväzom a zároveň i so západnými demokraciami... Ilúzie sa rozplynuli, keď v lete 1947 Stalin prinútil Československo vzdať sa účasti na tzv. Marshallovom pláne.

.pád
Kamenec hovorí, že Clementis veril ešte minimálne v roku 1949, teda v čase, keď sa začali sťahovať mračná aj nad pravovernými: „Z psychologického hľadiska muselo byť neobyčajne ťažké pripustiť, že to, čomu veril, prečo pracoval 20 rokov, je podvod. Keď koncom roku dostával avíza, že sa niečo deje, nevedel si predstaviť, že by zostal v New Yorku, kde sa zúčastnil na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN. Vedel, že by ho oprávnene považovali za zradcu, rovnako ako by on považoval za zradcu hocikoho iného, kto by sa nevrátil.“ Bol to tragický omyl. Rovnako bola omylom aj jeho dôvera v Gottwalda, za ktorého sa pred dvadsiatimi rokmi postavil.
Clementisova cesta nadol bola rýchla. Po príjazde z USA naňho čakalo obvinenie z buržoázneho nacionalizmu, z intelektuálskeho postoja k strane i strata ministerského kresla. Svoje polienka priložili maďarskí (za Clementisovu aktívnu účasť na výmene obyvateľstva) i sovietski komunisti (za protest proti paktu Molotov – Ribbentrop). Po zatknutí Clementis opäť prednášal sebakritiky, bol ochotný priznať chyby, ale nie úmysel. Po krutom vyšetrovaní ho nakoniec obvinili zo zrady a ďalších vymyslených zločinov, ku ktorým sa pod nátlakom priznal.
Pôvodne sa mal stať Clementis československým Rajkom (maďarský minister vnútra, popravený v roku 1949), v honbe na čarodejnice sa však nakoniec najväčšou trofejou stal generálny tajomník KSČ Rudolf Slánsky.
Je krutou iróniou, že Clementisa nakoniec súdili v procese so Slánskym. História síce nepozná žiadne „keby“, ale predsa... Keby bol Clementis súdený s ostatnými slovenskými „buržoáznymi nacionalistami“, asi by bol prežil. Proces, ktorý zdržiaval najmä húževnatý Husák, inak niekdajší Clementisov advokátsky koncipient, prebehol až v roku 1954, teda po Stalinovej, Gottwaldovej a Berijovej smrti, a nepadli v ňom žiadne tresty smrti.

.život po živote
V roku 1963 Clementisa rehabilitovali, koncom desaťročia o ňom začali vychádzať knihy. Potichu mu odhaľovali tabule. Jeho súdruhovia, či už tí, ktorí sa tiež stali obeťami, alebo tí „šťastnejší,“ ktorí boli na strane katov, zneužili slová z jeho posledných listov a hovorili: „nepozerajme dozadu, ale dopredu.“
Pohľad dozadu však nikdy nezaškodí. Clementis vyčnieval z komunistického priemeru, dovolil si uvažovať, nie len nekriticky schvaľovať myšlienky a činy iných komunistov, bol nekonformný, veľmi skoro odmietol predstavu jednotného československého národa, vymedzoval sa voči autonomistom...
Na druhej strane bol členom „cirkevnej šestky“, ktorá „riešila“ cirkevné otázky a jedným z najvyšších straníckych a štátnych činiteľov. Po roku 1945 a úplne zjavne po roku 1948 v sebe potlačil liberálny prístup a zdisciplinoval sa. Dňa 25. februára 1948 stál po boku Klementa Gottwalda. Minimálne tým, aké miesta v strane zastával, sa stal spoluzodpovedným za zavedenie komunistickej diktatúry. Jeho tragický osud na tom nič nemení.

.tomáš Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite