Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zabudnutí politici: Emanuel Lehocký

.jozef Majchrák .časopis .klub

V komunistických učebniciach sa meno tohto robotníckeho vodcu takmer nevyskytovalo. Na to bol až príliš národne orientovaný. Dnes sa k nemu, ako politickému vzoru, hlási napríklad podpredseda Smeru Dušan Čaplovič.

Nechýbalo veľa a kariéra jedného zo zakladateľov slovenského robotníckeho hnutia sa mohla vyvíjať úplne inak. Jeho otec chcel, aby sa stal katolíckym kňazom. Dokonca sa s mladým Lehockým vybral na zápis do seminára v Bratislave. Ten však bol už plný a ďalších študentov v tom roku neprijímal. Otec ho tak na spiatočnej ceste vysadil v Trnave a zveril do učenia známemu krajčírskemu majstrovi. Neskôr, v rokoch 1892 až 1895, získaval Lehocký ďalšie krajčírske skúsenosti ako učeň v Budapešti. Tu sa zoznámil  s prostredím robotníckych spolkov  a ich prostredníctvom začal hltať nielen knihy, ale aj ľavicovú tlač.

.socialista
Po presťahovaní do Bratislavy sa začal angažovať v Sociálnodemokratickej strane Uhorska a jeho prvou požiadavkou bolo vydávanie slovenského robotníckeho týždenníka. Na tom však uhorskí sociálni demokrati nemali žiadny záujem.  Maďarské elity v čele strany predpokladali, že všetci Slováci v Uhorsku sa aj tak čoskoro pomaďarčia a ďalším ich argumentom bolo, že v krajine neexistuje národnostný útlak, ale len útlak vykorisťovateľov smerom k vykorisťovaným.
Lehocký sa však nevzdal a s českou podporou začal v roku 1904 vydávať Slovenské robotnícke noviny. Ustavične bol však konfrontovaný s tým, že strana, s ktorou sa stotožňoval v sociálnych otázkach, vytrvalo ignorovala národnostné problémy v Uhorsku. V roku 1905 sa preto Lehocký pokúsil vytvoriť organizačne samostatnú Slovenskú sociálnodemokratickú stranu. Vedenie celouhorskej sociálnej demokracie ju však odmietlo uznať a jej činnosť rôznymi spôsobmi bojkotovalo. Po roku sa preto slovenská filiálka opäť vliala do celouhorskej sociálnej demokracie.
Lehocký však vo svojich novinách neprestal okrem sociálnej situácie kritizovať aj národnostné pomery v Uhorsku. Pre Slovákov žiadal slovenské školy, kultúrnu autonómiu a tvrdo odsúdil aj streľbu v Černovej. V národnostných témach  sa nebránil ani spolupráci s nesocialistickými politikmi. Spolu s Ferdišom Jurigom a Milanom Hodžom vystúpili v roku 1905 s rezolúciou, v ktorej odmietli zavádzanie maďarčiny ako veliacej reči v armáde a požadovali všeobecné volebné právo.  Aj z týchto dôvodov prestal byť pre maďarských socialistov kolegom v spoločnom boji, a vyslúžil si od nich nálepky ako pansláv a slovenský šovinista. V roku 1907 bol dokonca za článok Láska k vlasti v praxi odsúdený na dva mesiace väzenia.
Ideovo mal Lehocký blízko k myšlienkam nemeckého filozofa Ferdinanda Lassalla, ktorý v duchu hegeliánskej tradície považoval silný štát za jediného ochrancu proti ekonomickému liberalizmu. Lassalle tiež neveril v revolúciu, ale hovoril o harmonizácii konfliktného vzťahu medzi prácou a kapitálom tým, že robotníci začnú sami podnikať prostredníctvom výrobých družstiev.

.príliš národný
V októbri 1918 sa stal Lehocký jedným zo signatárov Martinskej deklarácie, ktorou sa sa slovenskí politici prihlásili k československému štátu. Na konci tohto roku tiež podporil zlúčenie slovenských sociálnych demokratov s Československou sociálnou demokraciou. V novej strane sa však so svojimi názormi veľmi rýchlo dostal na vedľajšiu koľaj. Spomedzi Slovákov sa v nej začali oveľa viac presadzovať noví, salónnejší a najmä čechoslovakisticky orientovaní politici ako Ivan Dérer a Ivan Markovič.
Vo voľbách v roku 1920 zaznamenala československá sociálna demokracia na Slovensku obrovský triumf, keď získala viac ako 38 percent hlasov. O päť rokov však už úspech nezopakovala a na Slovensku dostala len 4,3 pecenta hlasov. Voličov jej odobrali najmä komunisti a Hlinkovi ľudáci.
To však už bol Lehocký mimo hlavného prúdu politiky. Historička Anna Magdolenová vo svojej štúdii o Lehockom cituje jeho syna, architekta Júliusa Lehockého, podľa ktorého bol za odchodom jeho otca z politiky najmä nesúhlas „s politikou bezduchého akceptovania čechoslovakizmu  a ignorovania národnej otázky v politike nového vedenia sociálnej demokracie.“ Emanuel Lehocký zomrel v roku 1930 v Bratislave. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite