Keď v politike začínal, bol pokorným žiakom Jána Čarnogurského (dodnes mu napríklad v mnohom ostala jeho intonácia). Ako ekonóm nikdy nevynikal, pamätný je najmä jeho výrok o dvojnásobnom zvýšení reálnych aj nominálnych miezd súčasne. Vždy však vedel hovoriť jednoducho a celkom pútavo a nikdy nebol socialista. Práve preto bol začiatkom 90. rokov výrazným politikom KDH.
Zlom nastal, keď spolu s Ivanom Šimkom v polovici 90. rokov uveril, že práve oni dvaja by z KDH vedeli urobiť veľkú ľudovú stranu, a rozhodli sa proti súperom použiť všetky, aj mečiarovské metódy. Voľby o predsedu KDH síce Dzurinda vždy prehral, ale sebastrednú myšlienku a pustošivé metódy už neopustil. Naopak, keď kvôli Mečiarovmu zákonu založilo päť politických strán dočasnú SDK, Dzurinda so Šimkom porušili džentlmenskú dohodu o povolebnom návrate k pôvodným stranám. A sebastredný sen ich dohnal ešte ďalej: za najbližšieho partnera si nezvolili ani Bugára, ani Čarnogurského, ale komunistov zo SDĽ, a za spôsob budovania strany si nezvolili pokojnú prácu, ale mediálne manipulácie (vynikala v nich najmä Ruskova Markíza) a palackovské spôsoby napĺňania straníckej pokladnice.
Mechanická idea veľkej ľudovej strany sa neskôr dostala až do zakladajúcich listín SDKÚ. Nikdy sa síce nenaplnila, no v médiách a intelektuálnych kruhoch žala dlhé roky úspech. Málokto chcel vidieť, že skutočné jadro tejto idey – Dzurindovo umiestnenie seba samého do stredu sveta – postupne pretvára SDKÚ na stranu jedného muža, v ktorej sa iný názor neoplatí a že orgány strany sa preto menia na pritakávaciu mašinériu nevýrazných ľudí. Dzurinda síce vždy pritiahol pár nových tvárí, ale tie sa nikdy nestali populárnou alternatívou. Až prišla Iveta Radičová.
Je pritom fakt, že v období dvoch Dzurindových vlád sa Slovensko prebojovalo do NATO a EÚ a urobilo významné reformy, čo bol po Mečiarovi skutočný civilizačný posun. Toto je nesporné plus v Dzurindovom životopise. Ale netreba byť zábudlivý – viete, kto doviedol Rumunsko do NATO? Istý Ion Iliescu, autoritatívny komunista. Áno, začlenenie Slovenska na Západ je plus, ale nie je to Dzurindov zázrak, pretože do EÚ a NATO by Slovensko po Mečiarovi doviedol každý demokrat, dokonca zrejme aj komickí Schuster s Migašom.
Premena Čarnogurského žiaka na stred sveta bola dovŕšená počas vlády Ivety Radičovej. Taká politická samovražda, akú tento politik spáchal, sa len tak nevidí. A taký egohazard s celou krajinou tu zatiaľ predviedol iba Mečiar. Zbaviť sa nielen najpopulárnejšej političky vlastnej strany, ale aj vlády a reforiem však Dzurinda v logike svojho vývoja musel – inak by SDKÚ, ktorú vybudoval ako vlastnú firmu, postupne stratil. Zahral teda vabank, no nevyšlo to.
Aký je teda Dzurindov príbeh? Viacerí dnes tvrdia, že mal odísť skôr, a vtedy by bol v dejinách za fešáka. V dejinách možno. Ale v realite je to od vzniku zhubnej myšlienky veľkej ľudovej strany, ktorá pohltí partnerov, úplne inak. Dzurindov príbeh sa začal brutálnym porušením dohody a faulom na KDH, a skončil sa perfídnym odstavením Ivety Radičovej. Toto je podstata šéfa SDKÚ – nikdy, ani v časoch reforiem a integrácie, nešlo tomuto talentovanému rečníkovi viac o krajinu než o seba. Zdá sa vám to príkre? Tak si skúste odpovedať na otázku, prečo sa napriek záujmu krajiny a napriek potrebným reformám tak ľahko zbavil vlády? Nie náhodou iba preto, že Iveta Radičová sa stala populárnejšou a ohrozovala jeho vlastníctvo SDKÚ?
Mikuláš Dzurinda bol neporovnateľne lepší premiér ako Mečiar. Ale keďže prebral viaceré jeho spôsoby, končí úplne rovnako – krutým výsmechom. Ide od nás.
Zlom nastal, keď spolu s Ivanom Šimkom v polovici 90. rokov uveril, že práve oni dvaja by z KDH vedeli urobiť veľkú ľudovú stranu, a rozhodli sa proti súperom použiť všetky, aj mečiarovské metódy. Voľby o predsedu KDH síce Dzurinda vždy prehral, ale sebastrednú myšlienku a pustošivé metódy už neopustil. Naopak, keď kvôli Mečiarovmu zákonu založilo päť politických strán dočasnú SDK, Dzurinda so Šimkom porušili džentlmenskú dohodu o povolebnom návrate k pôvodným stranám. A sebastredný sen ich dohnal ešte ďalej: za najbližšieho partnera si nezvolili ani Bugára, ani Čarnogurského, ale komunistov zo SDĽ, a za spôsob budovania strany si nezvolili pokojnú prácu, ale mediálne manipulácie (vynikala v nich najmä Ruskova Markíza) a palackovské spôsoby napĺňania straníckej pokladnice.
Mechanická idea veľkej ľudovej strany sa neskôr dostala až do zakladajúcich listín SDKÚ. Nikdy sa síce nenaplnila, no v médiách a intelektuálnych kruhoch žala dlhé roky úspech. Málokto chcel vidieť, že skutočné jadro tejto idey – Dzurindovo umiestnenie seba samého do stredu sveta – postupne pretvára SDKÚ na stranu jedného muža, v ktorej sa iný názor neoplatí a že orgány strany sa preto menia na pritakávaciu mašinériu nevýrazných ľudí. Dzurinda síce vždy pritiahol pár nových tvárí, ale tie sa nikdy nestali populárnou alternatívou. Až prišla Iveta Radičová.
Je pritom fakt, že v období dvoch Dzurindových vlád sa Slovensko prebojovalo do NATO a EÚ a urobilo významné reformy, čo bol po Mečiarovi skutočný civilizačný posun. Toto je nesporné plus v Dzurindovom životopise. Ale netreba byť zábudlivý – viete, kto doviedol Rumunsko do NATO? Istý Ion Iliescu, autoritatívny komunista. Áno, začlenenie Slovenska na Západ je plus, ale nie je to Dzurindov zázrak, pretože do EÚ a NATO by Slovensko po Mečiarovi doviedol každý demokrat, dokonca zrejme aj komickí Schuster s Migašom.
Premena Čarnogurského žiaka na stred sveta bola dovŕšená počas vlády Ivety Radičovej. Taká politická samovražda, akú tento politik spáchal, sa len tak nevidí. A taký egohazard s celou krajinou tu zatiaľ predviedol iba Mečiar. Zbaviť sa nielen najpopulárnejšej političky vlastnej strany, ale aj vlády a reforiem však Dzurinda v logike svojho vývoja musel – inak by SDKÚ, ktorú vybudoval ako vlastnú firmu, postupne stratil. Zahral teda vabank, no nevyšlo to.
Aký je teda Dzurindov príbeh? Viacerí dnes tvrdia, že mal odísť skôr, a vtedy by bol v dejinách za fešáka. V dejinách možno. Ale v realite je to od vzniku zhubnej myšlienky veľkej ľudovej strany, ktorá pohltí partnerov, úplne inak. Dzurindov príbeh sa začal brutálnym porušením dohody a faulom na KDH, a skončil sa perfídnym odstavením Ivety Radičovej. Toto je podstata šéfa SDKÚ – nikdy, ani v časoch reforiem a integrácie, nešlo tomuto talentovanému rečníkovi viac o krajinu než o seba. Zdá sa vám to príkre? Tak si skúste odpovedať na otázku, prečo sa napriek záujmu krajiny a napriek potrebným reformám tak ľahko zbavil vlády? Nie náhodou iba preto, že Iveta Radičová sa stala populárnejšou a ohrozovala jeho vlastníctvo SDKÚ?
Mikuláš Dzurinda bol neporovnateľne lepší premiér ako Mečiar. Ale keďže prebral viaceré jeho spôsoby, končí úplne rovnako – krutým výsmechom. Ide od nás.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.