Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Britské národné

.jozef Koleják .časopis .lifestyle

Ak čakáte článok o opraženej treske v cestíčku s fritovanými zemiakovými klinmi, podávanej v kornútiku zo včerajších novín, musím vás sklamať. Skutočné britské národné jedlo sa totiž volá indické karí.

Príbeh tohto svetoznámeho pokrmu je veľmi zložitý, plný omylov a dokonca aj hlboko zakorenených predsudkov. Jedným z nich je, že pravé karí musí štípať ako sto čertov. Inak to predsa nie je karí, pretože všetko z Indie musí štípať tak, že po prvom hlte vás chytí zrádnik alebo pred spolustolovníkmi odpálite modernú variáciu na tanec svätého Víta. Nie je to pravda. V severných častiach Indie, kde nie je tak teplo, čili papričky v karí takmer nenájdete. Navyše, ak by ste v Indii vyslovili želanie, že máte chuť na karí a čakáte s nádejou, že ochutnáte to svoje obľúbené a v Anglicku národné dusené mäso na štipľavej zmesi korenia s kokosovým mliekom, budú sa na vás pozerať ako na mimozemšťanov. V Indii je totiž karí jednoducho akákoľvek omáčka.
Prvá zmienka o slove karí padla zrejme v 3. storočí pred naším letopočtom, keď vyslanec batrijského panovníka ochutnal v Bihári zvláštnu omáčku s mäsom, ryžou a zeleninou. Pôvod slova karí však nachádzame v jazyku obyvateľov južnej Indie, u Tamilov, ktorí tak volajú všetko, čo my v Európe nazývame ragú. Vtedy o pikantnej omáčke, ktorú dnes polovica sveta pozná ako karí, ani chyrovali. Z jednoduchého dôvodu. Do Indie sa totiž čili papričky a papriky dostali až v roku 1510 prostredníctvom Portugalcov cestovaním. V týchto článkoch už niekoľkokrát spomínaný Krištof papričky priniesol do Európy z jeho slávnej výpravy do Indie, z ktorej sa zrazu vykľula Amerika. No a cez Európu sa potom okľukou, ale už správnou starou cestou, dostali papričky do tej pravej Indie. Až odvtedy začalo byť v niektorých jej oblastiach pri konzumovaní karí naozaj horúco.
Keď si Briti v osemnástom storočí kompletne podmanili Indiu, omáčky s charakteristickou vôňou a bohatou zmesou korenia, ktorá sa líšila od domu k domu, im natoľko zachutili, že im začali holdovať vo veľkom. Podnikaví Indi sa toho okamžite chytili a pre Britov, ktorí objavili novú chuť a jedlo, pripravili úspešný komerčný derivát – suchú zmes korenia. Tú si kolonizátori bez opýtania nazvali curry powder, čiže práškové karí. Poznáme ju aj my – v naozaj prazvláštnom československom zložení, v ktorom nájdeme aj sušený cesnak, červenú papriku a poriadnu dávku kurkumy, čiže všetko po použití tohto korenia okamžite chytí žltooranžovú farbu. Dodnes si pamätám na časy, kedy čokoľvek, do čoho sa nasypala táto socialistická zmeska, okamžite dostalo honosný prívlastok orientálne.
Curry powder je len ďalší omyl. Ide, samozrejme, o zmes, ktorú v Indii nazývajú garam masala. Jej zloženie sa mení od oblasti k oblasti, ale zvyčajne v nej nájdete rozomletý koriander, rímsky kmín, muškátový orech, čierne korenie, kardamom, klinčeky, fenikel a niekde dokonca škoricu. Iba v jednom prípade sa do prášku pridávajú aj rozomleté karipattaru, čiže kari lístky, a to na Cejlóne.
Karí teda môže byť aj štipľavé aj úplne jemné, môže byť dusené na kokosovom mlieku s limetovými lístkami alebo na špenáte či v jogurte. Môže byť len so zeleninou alebo z jahňaciny, baraniny alebo kuraciny. Receptov na karí je, jednoducho, toľko, že by len ich názvy dokázali naplniť celé jedno vydanie .týždňa.

Urobme si ghí/
Skoro každý recept z Indie sa začína práve týmto malým žltým zázrakom. Nie je to nič zvláštne, poznali ho už naše staré matere. Ibaže, ako to už býva, tento starý kulinársky trik sa vplyvom závodných jedální a pohodlného masového stravovania u nás nezachoval. Ide totiž o klasické prepustené maslo. Využíva sa ako základ, na ktorom sa restuje a neskôr dusí zelenina či mäsové pokrmy spolu s koreninami. Pri dusení prepustené maslo nehnedne a neprihára a dodáva pokrmom lahodnú, smotanovo-orieškovú chuť. Ghí si urobíme jednoducho. Do kastrólika s hrubým dnom dáme kilo masla a zohrievame ho na jemnom plameni. Maslo nám začne krásne bublať a zbavovať sa vody. Počas toho zbierame z jeho povrchu zrazené čiastočky. Toto robíme dovtedy, kým ghí nechytí krásne žltkastú farbu a už sa nič nezráža. Prelejeme ho do nádoby cez jemné sitko či gázu a necháme ho v chladničke zatuhnúť. Používame ho tak, ako naše staré matere používali bravčovú masť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite