Barney Hoskyns – druhá postava tohto príbehu – je americký hudobný publicista a spisovateľ, ktorý niekedy koncom roku 1985 prvýkrát videl hrať a spievať Toma Waitsa v newyorskom Beacon Theatri ao niekoľko mesiacov sa s ním osobne zoznámil.
Autor knihy sa podrobne zaoberá všetkými peripetiami Waitsovho života a diela. V názve je však zdôraznený iba „život", akosi vzdorovito, pretože Waits odmietol na knihe spolupracovať – údajne bolo zjavné (v duchu podobných názorov, vyslovených už predtým Dylanom a Youngom), že čím menej informácií publikum dostáva, tým viac si ich žiada.
„Jen ať jsou lační, jen ať se dohadují,“ cituje tieto osobnosti autor Života Toma Waitsa. Nie je možné sledovať spolu s autorom všetky peripetie Waitsovho života, teda od detstva, prežitého v usporiadanej rodine vo Whittieri, predmestí Los Angeles. Ale len do chvíle, kým v roku 1959 rodinu neopustil otec – Tom mal vtedy 10 rokov. Chodil do kostola a spieval v ňom. „Zapamatuj si, že nic nerve ďáblovi uši víc než zpívání křesťana,“ pripomínala mu vtedy mama.
Šesťdesiate roky pre Waitsa veľa neznamenali a aj keď patril ku generácii hippies, ich hodnotovým svetom opovrhoval. Bližšie mu bolo beatnické hnutie a samozrejme aj jeho pohonná látka – alkohol. Tu sa začína watskovská legenda. V každom prípade: sedemdesiate roky boli v znamení alkoholu, hoci Waits už vtedy sebakriticky vyhlásil: „Když začínáte, pijete alkohol. Když končíte, alkohol pije vás.“ Nasledovala umelcova svadba a legenda večného pijana sa mala skončiť. V piesni Swordfish Trombone na rovnomennom albume z roku 1983 je za touto bohémskou érou stručný dôvetok: „Kdyby se o něm nemluvilo, jako by tu nebyl. Možný je taky, že vlastně ani nežil.“
Hoskynsove perfektné znalosti americkej hudobnej scény šesťdesiatych rokov i nasledujúcich dekád sú nesporným kladom tejto knihy, podobne ako príklady a vzory z literárnej scény. Prvý Waitsov piesňový album však vyšiel až v marci 1973. Waits so svojou kapelou vtedy ešte stále vystupoval ako predskokan Mothers of Invention (pod taktovkou Franka Zappu) a publikum tejto slávnej skupiny ho zo srdca nenávidelo. Podobné pocity mal však aj Tom Waits, zvlášť o hudbe v tom čase vychytenej kapely Eagles: „Poslouchat ji je stejně zajímavý, jako koukat na barvu, která zrovna schne.“ Práve tu však treba s ľútosťou skonštatovať, že vtipné, aj keď často extravagantné názory Toma Waitsa citované v knihe nemajú protipól v podobne stručnom a stručnom vyjadrovaní autora tejto rozsiahlej publikácie.
Waits je všestranný, nejde mu iba o hudbný prejav, ale aj o divadelný a obrazový efekt, a tak na vystúpeniach a prezentáciách piesní z prvého albumu používa ako kulisy benzínové pumpy, pneuservisy a čerpadlá z obrazov Edwarda Hoopera. Prednosťou autora Života Toma Waitsa sú je práve množstvo detailov a súvislostí, čitateľ si ich môže sám pospájať – a je celkom možné, že výsledkom bude trochu iný „život" hlavného hrdinu knihy.
Je celkom prirodzené, že autorove hodnotenia jednotlivých albumov či skladieb sú osobné – tie ľúbivejšie zavrhuje a dáva prednosť piesňam „sofistikovanejším", napríklad, keď čitateľovi oznamuje, že „ironií osudu je, že nejhorší skladbou na Rain Dogs je právě Downtown Train“. Práve tá je podľa mňa jednou z najlepších. Možno, že Tom Waits Franka Sinatru obdivoval, ale zároveň ho parodoval. S tým zrejme súvisí aj Waitsov pomerne prezieravý vzťah k džezu. V rozhovore pre časopis Music and Sound Output z roku 1987 hovorí, že džez v ňom evokuje „leda tak silonový ponožky, bazény a olejový lampičky, vypulírovaný koupelny a elegantní ohozy.“
Je zvláštne, že politiku a politikov si Waits nikdy nebral na mušku. Jedinou výnimkou sú tri skladby na platni Real Gone: „S Kathleen napsali tři skladby (Hoist that Rag, Sins of the Father a Day after Tomorrow), které se zabývají nekalými praktikami Bushovy administrativy a invazí do Iráku.“ Existuje asi len málo vecí, o ktorých by sa Tom Waits aspoň nezmienil, to, že podstata jeho diela je záhadne autobiografická. tuší autor Života správne. Kniha, ktorá má 599 strán textu určite nie je dielom obrazoboreckým, neničí legendu a najlepšia je tam, kde kladie otázky a odpovedá na ne. Nejasnosti a mýty, ako obvykle, zostávajú.
Barney Hoskyns: Život Toma Waitse. VOLVOX GLOBATOR, 2011.
Autor knihy sa podrobne zaoberá všetkými peripetiami Waitsovho života a diela. V názve je však zdôraznený iba „život", akosi vzdorovito, pretože Waits odmietol na knihe spolupracovať – údajne bolo zjavné (v duchu podobných názorov, vyslovených už predtým Dylanom a Youngom), že čím menej informácií publikum dostáva, tým viac si ich žiada.
„Jen ať jsou lační, jen ať se dohadují,“ cituje tieto osobnosti autor Života Toma Waitsa. Nie je možné sledovať spolu s autorom všetky peripetie Waitsovho života, teda od detstva, prežitého v usporiadanej rodine vo Whittieri, predmestí Los Angeles. Ale len do chvíle, kým v roku 1959 rodinu neopustil otec – Tom mal vtedy 10 rokov. Chodil do kostola a spieval v ňom. „Zapamatuj si, že nic nerve ďáblovi uši víc než zpívání křesťana,“ pripomínala mu vtedy mama.
Šesťdesiate roky pre Waitsa veľa neznamenali a aj keď patril ku generácii hippies, ich hodnotovým svetom opovrhoval. Bližšie mu bolo beatnické hnutie a samozrejme aj jeho pohonná látka – alkohol. Tu sa začína watskovská legenda. V každom prípade: sedemdesiate roky boli v znamení alkoholu, hoci Waits už vtedy sebakriticky vyhlásil: „Když začínáte, pijete alkohol. Když končíte, alkohol pije vás.“ Nasledovala umelcova svadba a legenda večného pijana sa mala skončiť. V piesni Swordfish Trombone na rovnomennom albume z roku 1983 je za touto bohémskou érou stručný dôvetok: „Kdyby se o něm nemluvilo, jako by tu nebyl. Možný je taky, že vlastně ani nežil.“
Hoskynsove perfektné znalosti americkej hudobnej scény šesťdesiatych rokov i nasledujúcich dekád sú nesporným kladom tejto knihy, podobne ako príklady a vzory z literárnej scény. Prvý Waitsov piesňový album však vyšiel až v marci 1973. Waits so svojou kapelou vtedy ešte stále vystupoval ako predskokan Mothers of Invention (pod taktovkou Franka Zappu) a publikum tejto slávnej skupiny ho zo srdca nenávidelo. Podobné pocity mal však aj Tom Waits, zvlášť o hudbe v tom čase vychytenej kapely Eagles: „Poslouchat ji je stejně zajímavý, jako koukat na barvu, která zrovna schne.“ Práve tu však treba s ľútosťou skonštatovať, že vtipné, aj keď často extravagantné názory Toma Waitsa citované v knihe nemajú protipól v podobne stručnom a stručnom vyjadrovaní autora tejto rozsiahlej publikácie.
Waits je všestranný, nejde mu iba o hudbný prejav, ale aj o divadelný a obrazový efekt, a tak na vystúpeniach a prezentáciách piesní z prvého albumu používa ako kulisy benzínové pumpy, pneuservisy a čerpadlá z obrazov Edwarda Hoopera. Prednosťou autora Života Toma Waitsa sú je práve množstvo detailov a súvislostí, čitateľ si ich môže sám pospájať – a je celkom možné, že výsledkom bude trochu iný „život" hlavného hrdinu knihy.
Je celkom prirodzené, že autorove hodnotenia jednotlivých albumov či skladieb sú osobné – tie ľúbivejšie zavrhuje a dáva prednosť piesňam „sofistikovanejším", napríklad, keď čitateľovi oznamuje, že „ironií osudu je, že nejhorší skladbou na Rain Dogs je právě Downtown Train“. Práve tá je podľa mňa jednou z najlepších. Možno, že Tom Waits Franka Sinatru obdivoval, ale zároveň ho parodoval. S tým zrejme súvisí aj Waitsov pomerne prezieravý vzťah k džezu. V rozhovore pre časopis Music and Sound Output z roku 1987 hovorí, že džez v ňom evokuje „leda tak silonový ponožky, bazény a olejový lampičky, vypulírovaný koupelny a elegantní ohozy.“
Je zvláštne, že politiku a politikov si Waits nikdy nebral na mušku. Jedinou výnimkou sú tri skladby na platni Real Gone: „S Kathleen napsali tři skladby (Hoist that Rag, Sins of the Father a Day after Tomorrow), které se zabývají nekalými praktikami Bushovy administrativy a invazí do Iráku.“ Existuje asi len málo vecí, o ktorých by sa Tom Waits aspoň nezmienil, to, že podstata jeho diela je záhadne autobiografická. tuší autor Života správne. Kniha, ktorá má 599 strán textu určite nie je dielom obrazoboreckým, neničí legendu a najlepšia je tam, kde kladie otázky a odpovedá na ne. Nejasnosti a mýty, ako obvykle, zostávajú.
Barney Hoskyns: Život Toma Waitse. VOLVOX GLOBATOR, 2011.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.