Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Holandské krajinky slovenských miest

.juraj Kováčik .časopis .fotografia

Fotografie Illy van Oijen z výstavy Súkromomný verejný priestor sú úsmevným aj znepokojujúcim obrazov slovenských miest.

Cestovanie  – od západu na východ alebo opačným smerom – je pre fotografa vždy vzrušujúca záležitosť.
Zmena kultúr prináša čerstvý, neunavený pohľad, ktorý odhaľuje veci a súvislosti často prehliadané tými, ktorí na danom mieste žijú dlhšie. Preto asi Illah van Oijen hovorí o svojom prvom roku na Slovensku ako o safari. Nie je v tom nič pejoratívne, rovnakú extázu objavovania zažíva aj slovenský fotograf, ktorý vycestuje, napríklad, do Londýna. Ak sa však človeku stane to, čo sa stalo jej, a to, že na novom mieste uviazne a to sa následne stane jej novým domovom, potom to začne byť naozaj zaujímavé. Veci okolo už nie sú exotické, o to viac však dokážu byť znepokojivé.
Kurátorom výstavy Súkromný verejný priestor v Stredoeurópskom dome fotografie je Aurel Hrabušický. Expozícia je rozdelená do troch častí. V prvej miestnosti sú minimalistické fotografie, venované rôznym typom absurdne pôsobiacich prístreškov – bunker pre jednu osobu, zastrešené lavičky na ihrisku, kabína na riadenie dopravy pri križovatke pred železničnou stanicou, či nečakane pôvabná toy toy búdka na prázdnej lúke. V druhej miestnosti sa pohľad otvára na väčšie celky. V tejto časti je Illah najkritickejšia. Nájdeme tu fotografiu najbarbarskejšej stavby v ponovembrovej Bratislave, veže Aupark tower, ktorá natrvalo devastovala pohľad na jednu zo základných bratislavských dominánt. Odfotená je v štádiu, keď z nej stála iba betónová kostra a už bolo jasné, aký priestor zaberie, pričom jej obludnosť ešte nebola zjemnená sklenenou fasádou. A ako rana päsťou rovno medzi oči pôsobí až zversky surová kombinácia paláca a paneláka z Galanty, ktorá je potvrdením toho najhoršieho, čo v nás je.
O Slovensku sa často hovorilo ako o moste medzi Východom a Západom. Problémom mostu však je, že nikdy nepatrí iba jednému brehu. Táto rozdvojenosť, podivná zmes Východu a Západu, sa ťahá naprieč našimi životmi od politiky až po výzdobu výkladov v obchodoch či mejkapoch televíznych moderátoriek. Paradoxy a čudné spojenia, ktoré tak vznikajú, nie sú v podaní Ilaah van Oijen smiešne, ale úsmevné. A navyše je tu ešte hlbšia vrstva, ktorú vyťahuje napovrch jej dar komponovať. Illah van Oijen sa pozerá na mesto tak, ako sa krajinkár pozerá na krajinu. Jej obrázky majú veľmi pevnú stavbu. Tak ako krajinkár v krajine, hľadá aj Illah van Oijen v meste pohľady, ktoré vnesú do zdanlivého chaosu naokolo poriadok a stavbu, ktoré jediné dokážu dať svetu naokolo zmysel. Komíny košickej magnezitky, červené na zelenej lúke so zväzkom plastových fliaš, majú v sebe surrealistickú krásu a akoby boli prísľubom toho, že existuje nejaká vyššia harmónia, ktorá sa zo sveta ešte definitívne nestratila.
Skutočné vyslobodenie však prináša až posledná miestnosť. Fotografie v nej zrazu ožili ľuďmi a ich prítomnosť stačí na to, aby veci dostali definitívny zmysel. Illah fotí ľudí najmä v situáciách, keď mesto oživujú tým, že ho napĺňajú funkčnosťou. A to buď spontánne, tak ako dievčatá ležiace na kúsku trávy na fotke z Luníka IX, alebo organizovane, tak ako ľudia na piesočnej pláži pri Dunaji či v notebookoch zahĺbení internetoví surferi usadení na lavičke pred radnicou. Tak ako si pri výstave obrazov hovorím, ktorý by som si chcel odniesť, na výstave fotografií vždy hľadám fotky, pri ktorých ma zamrzí, že som ich neurobil ja. Tieto tri medzi ne určite patria. Pri prechádzaní výstavou Súkromný verejný priestor sa nedá nepripomenúť si výstavu Borisa Németha, ktorého pohľad na Slovensko priniesol Stredoeurópsky dom fotografie nedávno. Môžeme iba vysloviť nádej, že sa raz dočkáme spoločnej expozície týchto dvoch autorov.

Výstavu Illy van Oijen Súkromný verejný priestor možno v Stredoeurópskom dome fotografie vidieť do 8. apríla 2012.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite