Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Keď som prvýkrát zaregistrovala pojem maskot, bolo to v prípade smädného mnícha. Potom som si maskotov začala viac všímať. Obrovské zajace a medvede rozdávajúce letáky po uliciach, a v nich ťažko pracujúci brigádnici. Cez dierku na oči vidno, ako sa z nich leje pot. Deti sa s nimi fotia a brigádnici sú radi že sú nespoznateľní. Odporný job. Ako dieťa som si zaradila maskotov do kategórie ponižujúcich a trápnych elementov novej doby, ktorá prišla po osemdesiatom deviatom. Predtým som maskotov nevidela. Boli vôbec?

Musela som vyrásť do dospievajúcej intelektuálky, čo každý deň o šiestej večer prišla vysedávať a pofajčovať do Café Galéria, aby som, pozorujúc Vendelína v červenej šiltovke a silných okuliaroch, pochopila, čo to skutočne znamená slovo maskot. Že to nie sú len obrovské ružové zajace a plešatí mnísi, že to vlastne môže, respektíve musí byť skutočná osobnosť v skutočnom časopriestore. Vendelín bol asi blázon, často sedával na bare a len tak sa sám so sebou rozprával. Niekedy aj vykrikoval. Potom mi niekto povedal, že píše krásne básne. Ja som sa ho vždy bála a ani raz som sa s ním nerozprávala. Rovnako som do kategórie skutočných a charizmatických maskotov zaradila nášho večne opitého suseda Karola. Možno si pamätýte „týpka”, čo na zástavke pri starom rozhlase zvykol ožratý tancovať ľudovky ku koncu 90.  rokov. To bol Karol. Kedysi tancoval v Sľuku, ale vyhodili ho, pre chľast tuším. Zobral si za ženu úžasnú Rómku, Boženu, ktorá sa o neho starala. Karol bol totálny magor, ale milovali sme ho. Dokázal sedieť hodiny v zvláštnych pózach na chodníku v totálnom štronze, bez pohybu. Niekedy tancoval celé hodiny. Raz sa obliekol do červených čipkovaných ženských šiat a za sebou ťahal náš starý zelený ETA vysávač, ktorý sme v ten týždeň vyhodili asi po  20 rokoch vernej služby k smetiaku. Karol ho ťahal hore Kozou ulicou, šnúru omotanú okolo krku. Totálny maskot Kozej ulice. Jeho žena Božena zatiaľ predávala v podchode snežienky. A myslím, že ešte stále predáva. Za ňou často stával vychudnutý dedko v hrubých silných okuliaroch a sivom obleku, predával med a čítal noviny. Pamätáte si ho? Stál tam celé roky. Nikdy nič neponúkal a nevnucoval sa. Len si postojačky čítal noviny. Od rána do večera. On bol maskotom toho podchodu. A dnes, v Nepále, v rockovom klube, som zasa stretla Jimiho. Najlepšieho tanečníka. Asi 60-ročný Nepálec, ktorý vyzerá opitejší, ako je a tancuje tie najpsychedelickejšie tančeky na svete. Vo vlnenej čapici s nepálskou vlajkou a cigaretou v ústach. Vždy zabáva celú krčmu a vykrikuje záhadné heslá svojou bezchybnou angličtinou. Tancuje dosť podobne – nevypočítateľne – ako Karol. A pripomína mi všetkých tých, väčšinou už, žiaľ, mŕtvych maskotov, ktorých som kedy stretla. Tých skutočných maskotov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite