Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Naši Rumuni

.časopis .týždeň doma

Nie bratia Česi, dokonca ani Maďari či Vietnamci. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny zverejnilo, že najpočetnejšiu skupinu z takmer 21,3 tisíca pracujúcich cudzincov na našom trhu tvorí 4,6 tisíca občanov Rumunska. Kde a čo u nás robia? A ako sme ich prijali?

.v minulosti, za socializmu, ale aj dávno predtým, v 19. storočí, jazdili státisíce Slovákov za prácou – a za lepším, slobodnejším životom – do Ameriky či inde na Západ. Dnes je pre nás otvorený pracovný trh EÚ a rodiny z chudobnejších regiónov na severe či východe krajiny vedia svoje o tom, čo znamená žiť v odlúčení. Manžel na stavbe v Írsku, žena doma s deťmi, či naopak manželka aupairka v Rakúsku a muž doma.

.prínos pre Slovensko
Aj bez veľkej empatie sa môžeme opýtať, či a ako dokážeme prijať tých, ktorí v Slovensku vidia vysnívanú krajinu, alebo aspoň, čo je častý motív v prípade Rumunov, akúsi prestupnú stanicu smerom ďalej na Západ. Nie sú to pritom zúbožení utečenci, väčšinu z čoraz početnejších Rumunov (medziročne ich u nás pribudlo 1,1 tisíca) tvoria tí, ktorí majú výučný list (2 280) alebo vysokoškolské vzdelanie (249). Najviac (1 785) Rumunov prišlo na Slovensko na dlhšie ako na jeden rok. Mnohí sa tu vydali či oženili.
„Keď som prišla pred dvanástimi rokmi na Slovensko, pracovalo tu možno desať Rumunov. Dnes ich je iba v IBM viac ako sto. Firmy a agentúry majú filiálky v Rumunsku, kde robia nábor. Mnohí Rumuni tu obsadili aj manažérske posty, vo firmách ako Holcim, Johnson Controls alebo Hewlett Packard. Mladí prichádzajú pracovať na Slovensko, pretože je to zaujímavá skúsenosť a cenná informácia do životopisu,“ hovorí rumunská novinárka Anca Dragu (pozri rozhovor v rámčeku). Rumuni tu, napríklad, zbierajú špargľu na Záhorí, v Senici vyrábali káblové zväzky, starší baníci prišli na rok, na dva pracovať na hornú Nitru, aby si tu odrobili predtým, ako pôjdu na predčasný dôchodok. Rumunov maďarskej národnosti najímal Samsung pri Galante. Najpočetnejšia časť tejto diaspóry – 1 388 ľudí – žije a pracuje v Bratislave. Najnovšie každý druhý týždeň prichádza rumunský kňaz z Viedne, aby v pravoslávnom kostolíku pod hradom slúžil bohoslužbu.
Dragu sa už iba smeje nad nie celkom ojedinelou negatívnou skúsenosťou svojich krajanov: „Neovládame dokonale slovenčinu. Musíme si preto vypočuť aj hlúpe komentáre typu ty Maďarka, choď sa učiť poriadne po slovensky. Najnovšie hovorím, v banke či v obchode, že som z Japonska.“

.expanzia Rumunov
Novinár Jaro Novák svojím príbehom prepája obe skupiny, cudzincov na Slovensku aj Slovákov v zahraničí. Pochádza z dediny Nadlak v severnom Rumunsku, prevažne obývanej Slovákmi. Dlhé roky, kým odišiel do Bruselu, viedol Spolok Slovákov v Rumunsku. A pomáhal prepájať krajanov s firmami, slovenskými aj nadnárodnými, ktoré expandovali na Balkán. Predtým, ako Rumunsko v roku 2007 vstúpilo do EÚ, tvorili väčšinu u nás pracujúcich Rumunov tamojší Slováci, ktorí získali „za Mečiara“ preukazy zahraničných Slovákov a iné privilégiá. Využívali začínajúcu otvorenosť trhu, ovládali jazyky a balkánsku mentalitu, boli zaujímaví aj pre agentúry, ktoré ich cielene „lovili“ ako „styčných dôstojníkov“ smerom na juh či východ. Novák, ktorý sám dostal ponuku od moravskej firmy na výrobu paštét Hamé, aby viedol ich rumunskú pobočku, čo odmietol, hovorí, že dnes prevažujú na Slovensku etnickí Rumuni, krajanov je menej.
„Rumunské školy chrlia tisícky absolventov bez uplatnenia. Niektorí tu pôsobia na manažérskych pozíciách, ovládajú perfektne cudzie jazyky. Slovensko je pre nich výzvou. Nejde iba o zárobok. Paradoxne, v Bukurešti by v odvetví  IT zarobili asi viac. Je to tu však pre nich pokojnejšie. Pochvaľujú si, že majú blízko do Prahy, Budapešti, Viedne,“ vysvetľuje Novák a dodáva: „Čo je pekné, Rumuni na Slovensku sa začali pekne socializovať. Na Facebooku sa dohodnú, že zájdu na pivo, na výstavu do Viedne či na výlet do Krakova.“
Pred piatimi rokmi získala manželka Jara Nováka prácu v Európskej komisii a rodina s dvomi malými deťmi sa presťahovala do Bruselu. Aj tam stretáva Rumunov, dokonca vo veľkom počte. „Keď v Bruseli kočíkujem dcérku, tak každý tretí dom je nejaká ambulancia a vidím plno rumunských mien lekárov,“ smeje sa Novák. Vitálni Rumuni expandujú po celej Európe a nejde iba o problémových Rómov, ktorých posielali domov z Talianska alebo z Francúzska. Podľa najnovšieho sčítania má Rumunsko približne 20-miliónov obyvateľov, čo je o štyri milióny menej ako pred desiatimi rokmi. Odhady hovoria, že dva milióny Rumunov pracujú za hranicami. Z toho asi milión ich žije v Španielsku, kde dokonca založili dve politické strany na lokálnej úrovni.

.pracovití cudzinci, leniví Slováci
Marián Briedoň dlhoročne pripravuje pre Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVAR) štatistiky o cudzincoch, ktorí pracujú na Slovensku. „Pri vstupe do EÚ v roku 2004 sme mali asi 2-tisíc takých cudzincov, dnes je to desaťnásobok,“ uvádza Briedoň s tým, že občania EÚ – teda aj Rumunska – už nepotrebujú nijaké pracovné povolenie. Majú na pracovnom trhu rovnaké postavenie ako naši občania. Musia si iba vybaviť informačnú kartu o vzniku a skončení pracovnoprávneho vzťahu cudzinca a musia si na cudzineckej polícii vybaviť prechodný pobyt. Občania z tretích krajín (mimo EÚ) to majú naďalej zložitejšie, vlani boli v Únii zavedené Modré karty, ktoré im majú, ak sú vysokoškolsky vzdelaní, umožniť jednoduchší prístup k pracovnému aj pobytovému povoleniu. Aj na Slovensku v čase krízy narastá nezamestnanosť. Berú teda Rumuni a iní cudzinci našim ľuďom prácu? Zdanlivo jasná otázka, odpoveď je pritom zložitejšia.
„Vyvediem vás z omylu, že na Slovensku sú pracovné miesta. Nie sú. Tu je iba jeden šikovný manažér, ktorý v zahraničí našiel prácu pre  našich ľudí. A ak ich nie je dostatok – pretože nechcú robiť a často sú to lenivci – tak našiel prácu pre cudzincov, aj Rumunov. Keď tu prijmem desať našich ľudí, tak len dvaja mi ostanú. A ôsmi nechcú robiť,“ ponosuje sa konateľ hydinárskej firmy Kupex vo Voderadoch Peter Kučerka s tým, že „pracovití Slováci už prácu možno majú“ a on na nich nenatrafil. Priznáva, že je mu veľmi ľúto, no je preto nútený vziať Srba či Rumuna.
Inak, pracovitých cudzincov si Kučerka nevie vynachváliť. Firmu založil v roku 1995, od začiatku sa zameral na nákup, distribúciu a spracovanie hydiny. Pre zahraničné trhy, najmä do Holandska, vyrába rôzne špízy, šašliky či kebaby. A nielen to. Expanduje do Rakúska či do Nemecka. V roku 2005, keď ešte Rumunsko nebolo v EÚ, začínal Kupex s dvanástimi Rumunmi: dnes ich zamestnáva 247 a je tak firmou na Slovensku s tretím najväčším počtom zamestnaných Rumunov.
Kučerka „svojich“ 247 Rumunov zamestná na zmluvu o dielo a posiela ich pracovať do hydinárskych závodov do Rakúska či do Nemecka, s ktorými má dlhoročné dobré vzťahy. Vyváža teda pracovníkov, za ktorých platí odvody do poisťovní, zabezpečuje im dopravu aj ubytovanie – a dováža hydinové mäso, ktoré spracuje na polotovary. „Zamestnávam stovky ľudí, odvádzam za nich veľké peniaze a nedostal som od štátu jediný ďakovný list. Naopak, na rozdiel od automobiliek či iných veľkých firiem nemám ani daňové úľavy či dotácie na pracovné miesta,“ dodáva Kučerka s tým, že „jeho Rumuni“ sa zaučia v priebehu dvoch týždňov, pričom zarobia 800 eur. Iste, Rakúšan by to za tie peniaze nerobil, jemu sú však oveľa bližší tvrdo pracujúci „Rumuni prezlečení za Slovákov“ ako Slováci, ktorým sa máli za tú istú prácu aj 1 500 eur.

.brigády pána farára
Ján Gondek, 39-ročný katolícky kňaz, pôvodom Slovák narodený v Rumunsku, hovorí o paradoxe. V Rumunsku mu občas nadávali do Tótov a na Slovensku, kde od septembra vypomáha v Nitrianskej diecéze, mu občas nepekne povedia do hnusných Rumunov. Pochopiteľne, je na to alergický. „Som hrdý na to, že pochádzam z Rumunska. Som však hrdý aj na to, že som Slovák,“ vysvetľuje v Bánovciach nad Bebravou pri káve štíhly muž s priamym pohľadom. Má na sebe čiernu motorkársku bundu: „Ako kňaz občas pociťujem samotu. Chodievali ku mne na faru v Bodonoši v Bihorskej župe českí aj slovenskí motorkári, spoločne sme jazdili po Rumunsku. Boli milo prekvapení, ako ich neznámy ujko pozval na štamperlík aj slaninu. V Rumunsku žijú otvorení ľudia. Slovensko poznám celé. Neviem prečo, ale Rumunsko mi je bližšie. Mám na Slovensku síce dvoch bratov, ktorí o návrate nechcú ani počuť, no ja by som sa na starobu chcel vrátiť domov.“
„Pán farár, spravte nám na Slovensku brigádu,“ s touto prosbou sa v minulosti Gondek stretával ozaj často. „Mám jednu zásadu. Človek sa má dobre vtedy, keď sa majú dobre aj ostatní. Videl som, že naši ľudia chcú pracovať, no nemajú kde,“ hovorí s tým, že sprostredkúval pre krajanov prácu na Slovensku. Nič za to nechcel, no o to viac ho mrzelo, keď ich slovenské firmy podviedli: väčšinou nesplnili čo sľúbili. Farár Gondek to potom riešil osobnou návštevou a slovenský podnikateľ vždy doplatil, čo mal. Jeho krajania zo župy Bihor pracovali v kameňolome, v hoteli, na hydinárskej farme či zbierali špargľu. Zarobili o tretinu až o polovicu viac ako doma. Vďačné slovenské firmy mu na oplátku prispeli na opravu štyroch kostolov v jeho farnosti. Všestranná spokojnosť? Nie celkom.
„Moji krajania dnes vidia, že inde v Európe zarobia ešte viac. Idú preto, povedzme, na zber jabĺk do Talianska. Kto má možnosť, ide ďalej na Západ. A rumunské dediny sa vyprázdňujú. Na druhej strane, sever Rumunska sa detským krôčikom dvíha, prichádzajú západné firmy,“ dodáva na záver Gondek.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite