Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zimné povstanie

.peter Schutz .časopis

Aj keby volebnú sobotu poznačili provokácie (dozvieme sa až po uzávierke), fenomén gorilích protestov, ktorý vcelku výrazne zasiahol do kampane, je vyčerpaný. Posledné happeningy v Bratislave a krajských mestách, ktoré prilákali viac novinárov ako účastníkov, sú bodkou za pokusom, v ktorom mnohí videli nádej, že obnoví spätnú väzbu politiky s verejnosťou. Je to bodka ešte aj vtedy, ak by snaha o pokračovanie mítingov po voľbách nevyprchala.

To jediné a najvýznamnejšie, čo po zimnom povstaní  zostane, je prepísanie volebného výsledku. A teda aj zloženie nového parlamentu, na ktorom protesty zanechajú akýsi odtlačok. (Skôr miernejší ako dramatický,  ale to je len odvážny tip, čitateľ je už múdrejší.) Novej vládnej garnitúre, nech ju bude tvoriť ktokoľvek, však pouličné pochody,  ktoré sme videli,  strach nenaženú. A ani  neurobia politickú triedu pokornejšou a ochotnejšou načúvať rozčarovaniu až marazmu,  čo boli určujúce pocity vinúce sa kampaňou.
Ukázalo sa predovšetkým, že protesty nezískali  ani potrebnú masovosť,  ani lídrov schopných rozumne sformulovať, čo vlastne od politikov požadujú. Darmo slovenská ulica evidentne čerpala zo zdrojov ako „occupy” či „indignados”, vnem  autentickej sociálnej   vzbury, ktorá by prinútila „systém” reagovať,  vyvolať nedokázala. Vrcholom bolo asi stretnutie zopár protagonistov s Radičovou, alebo ešte skôr odmietnutie premiérky, ktorá ich pozvala týždeň predtým, s tým, „že teraz nemajú čas”.
Hoci aj také detaily,  že organizátori sa nevedeli odtrhnúť od futbalových výtržníkov či internetových vandalov ako sú  Anonymous,  ale najmä samotné požiadavky  prezradili zásadnú vec:  „Open air” tlak na politickú triedu, ktorý ako svoju zbraň využíva zhromažďovacie právo a moderné komunikačné technológie,  inklinuje – zrejme z podstaty svojho pôvodu  – k  antisystémovosti,  k riešeniam (cieľom), ktoré v konečnom dôsledku popierajú zastupiteľskú  demokraciu.  Nepríjemne zamrazilo napríklad to, aký slabý odpor či dokonca „zvažovanie” aj v politických a mediálnych kruhoch vyvolal nápad s odložením predčasných volieb, čo je pritom jediné  štandardné riešenie úplného rozvalu, ktorý nastal na politickej scéne.  Dokonca ani anexia štátu bezškrupulóznymi  podnikateľskými skupinami, čo je stav, ktorý ohlasuje  Gorila, nie je dosť dobrý  dôvod na zavedenie priamej odvolateľnosti ministrov, poslancov, polície, kontrolného úradu (a podobne), či dokonca rozšírenie referenda na ústavodarnú moc.
Aj keby sa sen  istej aktivistky o bartrovej výmene hrušiek s jablkami nestal okrídleným, z vyššieho je zrejmé,  že väčšmi než náprava korupcie mocných „niesli”  slovenské pouličné protesty rôzne alternatívne predstavy o usporiadaní spoločnosti. Teda aspoň v okruhu ľudí, ktorí sa stavali do popredia a snažili byť viditeľní. Takým nepriamym svedectvom je napríklad aj pozvanie pre lídra islandskej „revolúcie”, ktorá v kruhoch antisystémovej ľavice vyrástla v kultovú udalosť  (najmä legendárna „internetová ústava”).  Reč pána Torfasona, že cieľom pravicovej strany, ktorá vládla na Islande dlhé roky, „bolo vytvoriť skupinu bohatých a väčšinu otrokov”, hovorí veľa o tom, akým smerom by sa jeho rady uberali.
To, že antigorilie pochody, ktoré sa chvíľu vnímali ako prebudenie zdravého občianstva, pravdepodobne stratia dych, Slovensko  preto mrzieť nemusí. Ulica nezbaví krajinu vysokej korupcie a rozkrádania. Treba veriť, že svoju schopnosť, korigovať a zlepšovať samu seba, overenú desaťročiami, demokracia nemohla stratiť ani na Slovensku. Vcelku zásadné vyjadrenie k tomu mohli dať aj sobotňajšie voľby.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite