Bolo to na tejto neskorofeudálnej, veľkoburžoáznej pláži, kde neslávne známe búrky Biskajského zálivu v roku 1996 ukázali konečnú smrť Sovietskeho zväzu. Jedného zimného rána ležal hrdzavý sovietsky rybársky parník „Frans Hals“ pred distingvovaným „Hôtel du Palais“. Ani svoju poslednú plavbu – z Murmanska do Bilbaa na zošrotovanie – nezvládol dôstojne. Nedávno zosnulý Sovietsky zväz vyzeral staršie ako ruský pravoslávny chrám zo zlatých čias kúpeľného mesta, učupený vedľa tohto hotela.
Na „plage des Basques“ ma zarazí pohľad na mníšku, celú zahalenú do čierneho habitu. Odrazu zbadám jej holú nohu. Moment, omyl, to nie je mníška – to sa surferka prezlieka na verejnosti za pomoci špeciálneho závesu. Biarritz v zime, to sú zazobaní francúzski dôchodcovia, mládež reprezentujú šľachovité telá navlečené v celotelových kondómoch, ktoré sa niekoľko sekúnd vezú na vlne, a možno na okamih pozdĺž vlny, než ich zmetie rozbúrený Atlantik.
Až pri zotmení si všimnem, ako veľmi je zimný Biarritz miestom starých. Centrum mesta je ich plné, ale na nočnom chodníku na skalnatom pobreží som úplne sám. Starí sú opatrní. Srdce sa mi rozbúši nad divokou krásou zimnej noci. Vzduch je mierny a napriek burácajúcemu Atlantiku takmer nehybný, žlté svetlá, zapustené v zemi, spôsobujú, že zábradlie a zakrpatené stromčeky vyzerajú ako z rozprávky. Mokrá tráva na pobreží je šťavnato zelená a kým sa oceán a obloha spoja do jedinej tmy, osvetľuje pomaly sa rozplývajúca morská pena skaly, ostro vyčnievajúce z mora.
Zrazu som na mostíku, určite aspoň dvadsať metrov nad morom, a napriek tomu je kovové zábradlie mostíka mokré. Obliznem si slanú vodu z prstov. V jednej chvíli tam nado mnou zažiari jednoduchá socha. Biela Madona na skale. Zachránili ju, ako čítam, zachránení stroskotanci. Reflektor Madony vrhá zvyšky svetla na vedľajšiu skalu v šere, na ktorej si ledva všimnem malý betónový kríž. Nemôžem si pomôcť, som dojatý. Tí na tej druhej strane sa k Madone nemodlili?
Na „plage des Basques“ ma zarazí pohľad na mníšku, celú zahalenú do čierneho habitu. Odrazu zbadám jej holú nohu. Moment, omyl, to nie je mníška – to sa surferka prezlieka na verejnosti za pomoci špeciálneho závesu. Biarritz v zime, to sú zazobaní francúzski dôchodcovia, mládež reprezentujú šľachovité telá navlečené v celotelových kondómoch, ktoré sa niekoľko sekúnd vezú na vlne, a možno na okamih pozdĺž vlny, než ich zmetie rozbúrený Atlantik.
Až pri zotmení si všimnem, ako veľmi je zimný Biarritz miestom starých. Centrum mesta je ich plné, ale na nočnom chodníku na skalnatom pobreží som úplne sám. Starí sú opatrní. Srdce sa mi rozbúši nad divokou krásou zimnej noci. Vzduch je mierny a napriek burácajúcemu Atlantiku takmer nehybný, žlté svetlá, zapustené v zemi, spôsobujú, že zábradlie a zakrpatené stromčeky vyzerajú ako z rozprávky. Mokrá tráva na pobreží je šťavnato zelená a kým sa oceán a obloha spoja do jedinej tmy, osvetľuje pomaly sa rozplývajúca morská pena skaly, ostro vyčnievajúce z mora.
Zrazu som na mostíku, určite aspoň dvadsať metrov nad morom, a napriek tomu je kovové zábradlie mostíka mokré. Obliznem si slanú vodu z prstov. V jednej chvíli tam nado mnou zažiari jednoduchá socha. Biela Madona na skale. Zachránili ju, ako čítam, zachránení stroskotanci. Reflektor Madony vrhá zvyšky svetla na vedľajšiu skalu v šere, na ktorej si ledva všimnem malý betónový kríž. Nemôžem si pomôcť, som dojatý. Tí na tej druhej strane sa k Madone nemodlili?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.