Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dreyfus a zrod intelektuálneho protestu

.piers Paul Read .časopis .klub

Trinásteho januára 1898 uverejnil Émile Zola svoj slávny otvorený list francúzskemu prezidentovi, J’Accuse, v ktorom obvinil vysokých dôstojníkov francúzskej armády, že zabránili revízii súdneho procesu s Alfredom Dreyfusom.

Dreyfusa štyri roky predtým odsúdili za špionáž a odpykával si doživotný trest na Diablovom ostrove. Okrem toho, písal Zola, títo dôstojníci z velenia armády sa spojili, aby ochránili skutočného zradcu, Charlesa Walsina-Esterhazyho.

.Židia a praví Francúzi
Zolu rýchlo nasledovali aj ďalší významní spisovatelia, učenci, výtvarníci a akademici. Dňa  14. januára, deň po uverejnení jeho listu, zverejnila L’Aurore petíciu za obnovenie procesu pod titulkom Manifest intelektuálov. Bola to v novoveku prvá podobná mobilizácia učencov, spisovateľov a výtvarníkov, ktorá ovplyvnila verejnú mienku. Napísal ju sám Zola s Emilom Duclauxom, šéfom Pasteurovho inštitútu. Duclaux a Lucien Herr, knihovník v École normale supérieure, rozšírili petíciu medzi osadenstvom svojich inštitúcií.  Pridali sa aj mladší spisovatelia, ako Marcel Proust, ktorý chodil po Paríži a zbieral podpisy. „Bol som prvým dreyfusovcom,“ neskôr tvrdil, „lebo ja som požiadal o podpis Anatola Franca.“
Termín „intelektuál“, ktorý už použil románopisec Guy de Maupassant a nacionalistický vzdelanec Maurice Barrès, antidreyfusovci vysmiali. Barrès označil signatárov manifestu za „polointelektuálov“ a literárny kritik Ferdinand Brunetière spochybnil už samu ideu, že by spisovatelia a akademici mali byť v otázkach zákona múdrejší než iní. „Zásah románopisca,“ napísal, „hoci aj slávneho, do záležitostí vojenskej justície, mi pripadá rovnako nevhodný ako zásah policajného plukovníka do debaty týkajúcej sa pôvodu romantizmu.“ Vyhrešil aj vedcov za arogantný predpoklad, že ich vedomosti o matérii im poskytujú vyšší morálny status.
Brunetière pokladal konanie prodreyfusovských intelektuálov, ktorí spochybnili integritu velenia francúzskej armády, za symptóm doby, v ktorej si Francúzsko podmanili „privandrovalci“ – „slobodomurári, protestanti a Židia“. Barrès ešte konkrétnejšie spojil dreyfusovcov s tými „cudzími“ živlami vo francúzskej spoločnosti – so synmi prisťahovalcov ako bol Zola, s vykorenenými kozmopolitmi, germanizovanými filozofmi a, samozrejme, s akademikmi v École normale, kde „mnohí študenti a najuznávanejší učitelia sú Židia“.
Hoci antisemitizmus bol vo Francúzsku prítomný, historici sa stále nezhodli, nakoľko bol Dreyfus odsúdený práve preto, že bol Žid. Celé mesiace pred jeho zatknutím šíril antisemitský plátok La Libre Parole, pod vedením šéfredaktora Edouarda Drumonta, kampaň proti prijímaniu Židov medzi dôstojníkov francúzskej armády. Väčšina francúzskych Židov pochádzala z Alsaska, ich materinskou rečou bol germánsky dialekt (sám Dreyfus hovoril s nemeckým prízvukom) a početní nemeckí Židia sa tiež stali naturalizovanými Francúzmi: politik Joseph Reinach, prívrženec Dreyfusa, bol synom nemeckého bankára. Iní židovskí bankári, ako napríklad Rothschildovci, alebo kupci ako Ephrussisovci, boli tiež cudzieho pôvodu. Pre francúzskych nacionalistov takíto Židia neboli „praví Francúzi z Francúzska“, teda sa im nedala zveriť obrana štátu.
Francúzski katolíci, najmä nižší klérus, boli tiež široko presvedčení, že ich židovskí spoluobčania, dediči talmudického nepriateľstva voči katolicizmu, sa spojili s francúzskymi ateistami, protestantmi a slobodomurármi, aby podporili antiklerikálne programy republikánskych vlád – najmä útok voči katolíckemu školstvu. Skeptici ako Barrès a ateisti ako mladý Charles Maurras s tým názorom súhlasili. Katolicizmus bol integrálnou časťou francúzskej identity a armáda bola poslednou baštou katolíckeho Francúzska – na rozdiel od politikov imúnna pred vplyvom židovských a protestantských finančníkov. Kampaň za oslobodenie Dreyfusa sa teda vnímala ako pokus židovského „syndikátu“ zachrániť svojho človeka a sprisahanie s cieľom diskreditovať svätyňu pravého Francúzska, armádne velenie.

.ach tí Židia!
Požiadavka o nový proces stála na predpoklade, že kým rukopis zradcu na kompromitujúcom dokumente z nemeckej ambasády sa možno podobal na Dreyfusov, bol určite totožný s písmom Esterhazyho. Zola napísal, že aj dieťa na ulici by tie vzorky označilo za totožné. Lenže ani dieťa na ulici, ani Zola neboli odborníci na grafológiu, ktorí sa v tejto otázke nezhodli. Okrem toho, niekoľko po sebe nasledujúcich ministrov vojny tvrdilo, že existujú iné dôkazy, ktoré nemožno zverejniť, ale ktoré nepochybne potvrdzujú Dreyfusovu vinu.
Ukázalo sa, že títo ministri boli bábkami francúzskej vojenskej tajnej služby. A tajné dokumenty, čo mali preukázať Dreyfusovu zradu, boli buď falzifikáty, alebo vôbec nejestvovali. Vtedy to však nebolo jasné. Otázka znela, či človek verí veleniu armády, a tu sa dostávali do hry vášeň a predsudok, ktorý sa nemohol vyrovnať sile antisemitizmu, bol však rovnako nákazlivý. „Klerikalizmus, ajhľa, to je nepriateľ,“ povedal v roku 1876 Léon Gambetta a posledné tri dekády 19. storočia spájal antiklerikalizmus ako ideológia ľavicu. Dreyfusovci hlásali, že francúzsku armádu ovládla elita s jezuitským vzdelaním.
V skutočnosti vychodil jezuitské školy iba jeden dôstojník, ktorý bol zapletený do Dreyfusovej aféry, a jej hlavný hýbateľ, generál Mercier, bol verný republikán, ženatý s anglickou protestantkou. Jezuitské sprisahanie bolo symptómom paranoje republikánskej ľavice rovnako ako viera v židovský „syndikát“ medzi nacionalistickou pravicou. No Dreyfus bol nevinný a antidreyfusovci boli za svoj omyl potrestaní. Ako predpovedal Maurice Barrès: „Ak sa Dreyfus a jeho priatelia stanú historikmi a napíšu učebnice, budeme v očiach potomstva zlosynmi.“
Nemohol predpokladať, akými veľkými zlosynmi, pretože obrovský rozsah holokaustu bol ešte ukrytý v budúcnosti a nik si ho ani nedokázal predstaviť. „Po nacistickej genocíde,“ napísal historik Stephen Wilson, „dosiahol endemický predsudok Nežidov voči Židom monštruózne neľudský rozmer, ktorý zabránil nestrannej analýze Dreyfusovej aféry.“ Preto sa príliš rýchlo usúdilo, že všetci antidreyfusovskí intelektuáli boli antisemiti a všetci dreyfusovskí intelektuáli sa od antisemitizmu oslobodili.
Napríklad Zolu je možné realisticky obviniť z vytvárania hanlivých židovských stereotypov. Vo svojom románe L’Argent, ktorého dej sa odohráva po kolapse banky Union Générale v roku 1882, má Zola hlavného protagonistu Saccarda, finančníka, ktorý nie je Žid. Keď sa banka zosype, Saccard z toho obviňuje židovského bankára Gundermana (Zola ho údajne vykreslil podľa baróna Jamesa de Rothschilda). Zola napísal: „Saccard stúpal po širokom kamennom schodisku a pocítil neuhasiteľnú nenávisť proti mužovi, ktorý stúpal s ním. Ach, ten Žid! Proti Židovi cítil starú rasovú nenávisť, ktorá pretrváva najmä na juhu Francúzska, akoby sa búrilo jeho živé mäso, jeho koža, ktorá sa pri predstave najmenšieho dotyku stiahla od hnusu a hnevu. Tento pocit žiadne racionálne dôvody neutíšili a on ho nedokázal prekonať.“
„V tomto príbehu je veľmi silný židovský prvok,“ napísal Ernest Alfred Vizetelly v úvode k anglickému prekladu v roku 1894. „A tu a tam sa o vyvolenom národe povedia veľmi nepekné veci. No mali by sme pamätať na to, že to vyslovujú Zolove postavy, nie sám Zola.“
Je to však pravda? Takto sám Zola, nie jeho postava, opisuje skupinu pouličných obchodníkov s akciami skrachovaných spoločností pred parížskou burzou:
„... nečistí Židia... v hlučnom kŕdli – tuční, s lesklými tvárami, s profilmi ako dravé vtáky, až nezvyčajná zbierka typických nosov, všetci spoločne zvábení korisťou, všetci sa zlostne, temperamentne škriepia nosovými výkrikmi a zdá sa, ani čoby sa chystali požrať jeden druhého.“

.nevinný Dreyfus, vinní dreyfusovci
Nedá sa pochybovať, že Zolu výbuch antisemitizmu, ktorý Dreyfusova aféra vyvolala, šokoval. A predsa v článku pred výzvou J’Accuse napísal: „Židia majú svoje chyby, svoje neresti... Obviňujú ich, že tvoria národ v národe, že sú akousi... medzinárodnou sektou bez skutočnej vlasti, predovšetkým že v krvi nesú túžbu po zisku, lásku k peniazom a fenomenálne obchodné schopnosti, ktoré za menej než storočie viedli k akumulácii obrovského majetku v ich rukách. Ale títo separatistickí Židia, tak slabo asimilovaní do národa, príliš chamtiví, posadnutí hromadením zlata, sú v skutočnosti produktom kresťanov, osemstoročnej idiotskej perzekúcie.“
S vari najzaujímavejším portrétom francúzskych Židov sa stretávame v diele prodreyfusovského autora Anatola Franca. Najmä v jeho štyroch románoch, ktoré tvoria sériu Kroniky času. Opisuje tu politické a ľúbostné intrigy vo francúzskom provinčnom mestečku v čase Dreyfusovej aféry. Medzi postavami v štyroch dieloch kroník sa objavuje židovský prefekt  Worms-Clavelin, muž rovnako cynický ako sám France: „Pán prefekt Worms-Clavelin nebol veriaci. O náboženstve uvažoval len politicky. Od rodičov, ktorým bola cudzia akákoľvek povera i akákoľvek vlasť, nezdedil žiadne vierovyznanie. Jeho duša nečerpala žiadnu výživu minulosti zo žiadnej pôdy.“
Táto pasáž naznačuje, že France prijímal argument nacionalistov, že Židia nie sú „praví Francúzi“.
Na Francových Kronikách času je  zaujímavé, ako zobrazujú zložité a vzájomne si protirečiace názorové prúdy.
„Môj drahý Bergeret,“ hovorí jedna postava autorovmu alter egu, „som vlastenec a republikán, netuším, či je Dreyfus vinný, alebo nevinný. Ani to nechcem vedieť, nie je to moja vec. Možno je nevinný, ale niet pochýb, že dreyfusovci sú vinní. Previnili sa veľkou nezdvorilosťou, keď svoj súkromný názor nadradili nad rozhodnutie republikánskej justície. Okrem toho, rozbúrili celú krajinu. Aj obchod trpí.“
Po afére, ktorú tak brilantne satiricky opísal vo svojom románe Ostrov tučniakov (1908) sa Anatole France stal prototypom celebritného intelektuála. Spriatelil sa so socialistickým politikom Jeanom Jaurèsom a podpísal niekoľko revolučných petícií, hoci zároveň napísal román Les Dieux ont Soif, v ktorom odsúdili jakobínskych fanatikov z revolúcie roku 1789. Ako niektorí jeho nasledovníci medzi salónnymi socialistami, aj on podpisoval manifesty a zároveň písal bestsellery. V roku 1921 získal Nobelovu cenu za literatúru, ale dnes sa zriedka číta a jeho povesť zatienila sláva mladého dreyfusovca, ktorý ho presvedčil, aby podpísal manifest intelektuálov – Marcela Prousta.

Autor je historik a spisovateľ, práve mu v anglčtine vychádza nová kniha Dreyfus Affair. Text pôvodne vyšiel v časopise Stantpoint.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite