Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hudba v problémovej štvrti

.časopis .hudba

Súčasná (vážna) hudba síce reflektuje súčasný svet, no zároveň ako keby bola uzavretá v subkultúrnom gete. Festival Figura Festspiele v kodanskej štvrti Nørrebro ukázal, kadiaľ môže viesť cesta von.

„Budem ťa čakať o deviatej na stanici metra Nørreport, stadiaľ si vezmeme taxík, aby me stihli koncert v škole, ktorý sa začína o trištvrte na desať," napísala mi deň pred odletom do Kodane Stine Marie Mortensen, manažérka súboru Figura Ensemble. Na pozvanie tohto súboru, ktorý sa venuje rôznym podobám súčasnej hudby (od „klasiky" cez operu a kabaret až po hudbu pre deti) som prišiel do Kodane na štvrtý ročník festivalu Figura Festspiele. Vedel som, že pôjde o festival súčasnej hudby s presahom do folklóru a elektroniky. Vedel som tiež, že festival sa koná v Nørrebro, teda v časti Kodane, do ktorej nechodia turisti, ale zato v nej žije veľmi veľa prisťahovalcov a „sociálne menej prispôsobivých" občanov. Vďaka tomu tu z času na čas dochádza k súbojom gangov, prípadne k násilným stretnutiam s políciou.

.malí a väčší skladatelia
Krátko po deviatej ráno (ostré slnko, treskúca zima) sa na dohodnutom mieste stretávam so Stine, nasadáme do taxíka (šofér je pravdepodobne Turek) a pomerne komplikovane sa dostávame do centra Nørrebro. Už z auta si všímam vysokú frekvenciu arabských nápisov, registrujem množstvo tmavých Afričanov a ženy v moslimskom oblečení. Vystupujeme pri veľkej tehlovej škole na ulici Rådmandsgade, ktorá má prostý a zrozumiteľný názov Rådmandsgade Skole. Cestou do rozľahlej suterénnej miestnosti mi Stine ešte stihne vysvetliť, že ide o „najťažšiu (rozumej najproblematickejšiu) školu v Kodani" a že viac než 70 percent jej žiakov tvoria deti prisťahovalcov, ktorých materinským jazykom nie je dánčina. Zvítam sa s hudobným skladateľom Petrom Bruunom, klarinetistkou Annou Klett a s kontrabasistom, hráčom na dobro a banjo a zakladateľom Figura Ensemble Jesperom Egelundom Pedersenom. Do miestnosti sa hrnú deti, kričia, strkajú sa, sadajú si na zem, zjavne šťastné z toho, že im odpadne hodina. Peter, Anna a Jesper strávili asi s tridsiatimi 10-12-ročnými deťmi dva dni na workshope Små Komponister čiže Malí skladatelia. Zoznamovali ich so základnými stavebnými prvkami hudby, pomáhali im „komponovať" jednoduché skladbičky a potom ich spolu zaranžovali a nacvičili. Keď už bola miestnosť preplnená („Je tu viac detí, než je kapacita tejto miestnosti," hovorí mi ustarostene jeden z učiteľov) a úroveň hluku atakovala prah bolesti, vstúpila do miestnosti pani Lisa, červenovlasá riaditeľka školy a predviedla majstrovskú etudu na tému „utíšenie neutíšiteľných detí". Bez toho aby zvýšila hlas, s klaunovským výrazom tváre pripomínajúcim Giuliettu Masinu z filmu La Strada rozpráva po dánsky s takým jasným výrazom, že aj keď túto reč neovládate, tak jej rozumiete. Deti všetkých farieb pokožky jej po pár minútach visia na ústach a ona odovzdáva slovo malým hudobníkom. Tí s pomocou Anny a Jespera hrajú svoje kúsky, často ide o jednoduché hudobné vtipy, africké deti ukazujú prirodzený zmysel pre rytmus, medzi účinkujúcimi je niekoľko rodených šoumenov a veľa plachých introvertiek a introvertov. Koncert trvá skoro hodinu, deti z najťažšej kodanskej školy (ich rodičia pochádzajú najčastejšie zo Somálska, Bosny, Iraku a Turecka) pozorne počúvajú a nadšene tlieskajú. Neviem si predstaviť obecenstvo, ktoré by bolo súčasnej vážnej hudbe vzdialenejšie. A predsa tá hudba – každá hudba – je vo svojej podstate celkom prostá: sekvencie tónov, rytmus, zvuk. Od poslucháča si žiada iba otvorené uši.
Tie určite nechýbali ani dvanástim študentom „Slobodného gymnázia" (Det Fri Gymnasium) na Møllegade v samom centre Nørrebro. Steny tohto gymnázia takmer kompletne pokrývajú grafity. „Už nezostáva veľa voľného miesta," vravím učiteľovi, ktorý nám ukazuje školu. „Ale čoby, veď na streche ešte nie je skoro nič," vecne mi odpovedá. V škole vládne slobodný neporiadok, pripomínajúci skôr príbytok squatterov než strednú školu. Spolu so slovenským, na Floride žijúcim skladateľom Jurajom Kojšom prichádzame do útulnej miestnosti, kde nás čakajú študenti (dobrovoľne a vo voľnom čase), ktorí akoby reprezentovali vzorky alternatívnej mládežníckej kultúry: od goticky nahodeného chlapíka, cez pár emo ofín, až po metalové háro a premýšľavého mládenca s potetovaným predlaktím. Juraj je šikovný skladateľ (ako zistím neskôr na koncerte) a skvelý pedagóg (v súčasnosti učí zvukovú produkciu na Miami University of Art and Design). S tínedžermi sediacimi okolo stola vedie rovnocenný dialóg, chlapci a jedno dievča rozprávajú o hudbe, o tom ako sa to, čo počúvajú, dotýka ich pocitov, vedia jasne a zrozumiteľne formulovať svoje názory. Je jasné, že hudba je pre nich dôležitá, je zjavné, že o nej chcú vedieť viac. Juraj ich učí načúvať zvukom prostredia, zoznamuje ich s Johnom Cageom a s tým, ako s pomocou technológie vytvárať zvukové konštelácie, aké v prirodzenom svete neexistujú. Nakoniec spolu komponujú novú hudbu.

.figura a jej sviatok
„Čo sa stane, keď sa spojí avantgardné umenie, hudba, divadlo a literatúra? Vznikne Figura Ensemble!" Tieto neskromné slová sú mottom súboru, ktorý v polovici 90. rokov minulého storočia založili štyria hudobníci, jedna spisovateľka a jeden hudobný skladateľ. Jedným z hudobníkov je už spomínaný kontrabasista, bendžista a hráč na dobro Jesper Egelund Pedersen. Dôležitý je jednak preto, lebo je zakladateľom súboru, ale aj tým, že koncom osemdesiatych rokov študoval kontrabas na VŠMU v Bratislave (patril aj medzi zakladajúcich členov VENI Ensemble). Vďaka Jesperovi sme Figura Ensemble od začiatku sledovali, pričom sa nám zvlášť páčilo spojenie sofistikovanej súčasnej hudby s hudobným divadlom pre deti (nezabudnuteľné bolo ich detské spracovanie Jarryho Tatka Ubu, ktoré sme pred pár rokmi videli v Kodani), s kabaretom (jeden z ich koncertných programov je venovaný piesňam Kurta Weilla, Hansa Eislera a Bertolda Brechta), džezom či s komornou operou.
Keďže Figura Ensemble spolupracuje s viacerými zaujímavými osobnosťami, v roku 2009 sa rozhodli zorganizovať niečo ako rodinnú slávnosť. Pozvali priateľov z Dánska aj zo zahraničia, spolu odohrali niekoľko koncertov a celé to nazvali Figura Festspiele. Rodinná slávnosť sa každý rok o niečo rozrástla. Štvrtý ročník, ktorý sa konal vo februári 2012, už bol „festivalom strednej veľkosti". Tohtoročnou novinkou bolo presťahovanie sa do Nørrebro a rozšírenie programu aj mimo koncertnej siene. Okrem spomínaných workshopov v školách sa v sobotu na poludnie začala hudobná cesta po centre Nørrebro s názvom Soundwalk. Najprv sme v malom hudobnom obchode Homemade Records (len v centre Nørrebro som napočítal štyri predajne platní) počúvali keltskú hudbu v podaní Jespera (kontrabas) a prominentného írskeho violistu Gartha Knoxa (štrnásťstrunová viola d'amore), potom sme sa presunuli veľkým cintorínom, v ktorom odpočíva Andersen aj Kierkegaard, do malého kníhkupectva, kde klarinetiska Anna Klett hrala skladby Juraja Kojša a Pera Nørgårda, odtiaľ do španielskej kaviarne/kníhkupectva Rayuela, kde akordeonista Frode Andersen hral tangá Astora Piazzollu, zastavili sme sa v tureckom butiku (Turek Yasar Tas a člen Figura Ensemble Frans Hansen hrali tureckú ľudovú hudbu), skončili sme v knižnici, kde dvojica Nórov – akordeonista Frode Haltli a huslista Gjermund Larsen – zahrali niekoľko skladieb na pomedzí klasiky a nórskeho folklóru. Všetky tieto minikoncerty sa diali za plnej prevádzky jednotlivých zariadení, vďaka čomu sa do styku so súčasnou hudbou dostali náhodní stolujúci, turecké dámy, hľadajúce vhodné oblečenie alebo deti s cyklistickými prilbami na hlavách, ktoré sa prišli zohriať do knižnice po korčuľovaní na blízkej ľadovej ploche.
Večerné koncerty sa konali v priestoroch bývalého kostola, ktorý sa zmenil na LiteraturHaus. Hoci išlo o „vážnu" hudbu, v sále počas celého večera fungoval bar, v ktorého ponuke boli aj tri druhy polievok. Občasné cinknutie fliaš viac než vyvážila pohoda, ktorú človek prežíval pri počúvaní hudby spojenom s konzumáciou chutného jedla či lahodného nápoja.
Oba festivalové večery svojou štruktúrou pripomínali hostinu, pozostávajúcu z výdatných hlavných jedál, prestriedaných jednoduchšími chuťovkami. Hlavným jedlom prvého večera bola skladba s názvom Det Fagreste Træ – Tre Sange (Rozprávkový les – Tri piesne) v podaní Figura Ensemble. Hudbu zložil Peter Bruun, text napísala „figurovská" spisovateľka Ursula Andkjær Olsen. Piesne, v ktorých vynikol farebný mezzosoprán Heleny Gjerris, pripomínali ľudovú hudbu, ale detskú naivitu v nich akoby už nahradila skúsenosť staršieho človeka. Silné melódie, zvláštna farba nástrojov (klarinet, viola, dobro, perkusie). Hoci išlo o epické balady, spev sa neutiekal k pátosu, pokojne plynul, čo kontrastovalo s nervóznym chvením miestami zámerne rozostreného hudobného sprievodu. Medzi ľahšie chuťovky patrilo bravúrne vystúpenie Gartha Knoxa (tento vynikajúci violista sa pohybuje s rovnakou ľahkosťou v súčasnej hudbe ako v írskom folklóre a má okrem toho aj zmysel pre humor) a skladba Juraja Kojša, v ktorej sólový klarinet komunikuje so samplami hudby, čo znela predtým a s počítačom, ktorý to všetko spracúva, prehráva a moduluje. Jedným z vrcholných momentov večera bola skladba nórskej skladateľky Maji Ratkje Passing Images. Jednoduchý motív ľudovej piesne znel do ticha, unikal, vracal sa späť, otáčal sa, harmonicky obohacoval. Hoci takmer celá skladba plynula v pomalom tempe, ani na chvíľu v nej nepoľavilo napätie. Jediným hudobníkom na pódiu bol autorkin manžel, akordeonista Frode Haltli, ostatní hudobníci boli rozmiestnení po sále.
Tá istá skladba otvorila aj druhý koncertný večer, čím predznamenala jeho nórsku kvalitu. Frode Haltli a huslista Gjermund Larsen hrali vlastné skladby, kompozície Maji Ratkje aj nórske ľudovky s neobyčajným citom a ľahkosťou. Nedokázal som sedieť, musel som sa postaviť k baru a podupávať si do rytmu. Ďalšou chuťovkou druhého večera bola skladba Juraja Kojša Slovakia. Hoci okrem počítača vytváral zvuky aj na rapkáči, ovčích zvoncoch či fujare, nešlo ani náhodou o nejaký pseudofolklórny gýč. Slovakia bola minimalistickou zvukomaľbou, v ktorej zvonce ovládali elektroniku, rapkáč vytváral materiál na vrčiace hlukové plochy a fujara znela ako dýchanie. Len šepkané fragmenty liptovskej ľudovej piesne dávali skladbe intímnejší rozmer a náznak tajomnosti. Druhý večer a teda aj celý festival sa končil veľkou improvizáciou všetkých účinkujúcich hudobníkov, z ktorej bolo cítiť extatickú radosť z hudby, podloženú inštrumentalistickou zdatnosťou muzikantov.
Z koncertov som vždy po polnoci kráčal ulicou Griffenfeldsgade do svojho hotela. Išiel som okolo niekoľkých halal mäsiarstiev a obchodov s ovocím, africkej, thajskej, talianskej a čínskej reštaurácie. Napriek neskorej noci bolo všade veľa ľudí, napriek treskúcej zime ma predbiehali skupinky cyklistov, z niektorých podnikov bolo počuť house, techno či tanečný pop. Nikomu z ľudí, ktorých som stretával, súčasná hudba nechýba, väčšina ani nevie, že takáto hudba existuje. Ale tie deti z Rådmandsgade Skole už o nej tušia, tí tínedžeri z Det Fri Gymnasium jej už celkom dobre rozumejú, my, ktorí sme počúvali Figuru Ensemble a jej hostí v LiteraturHaus s miskou polievky v rukách, ju považujeme za nesmierne cennú súčasť našich životov. Aj preto vystúpi Figura Ensemble tento rok na festivale Bažant Pohoda.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite