Na začiatok však treba Daniela Krajcera opatrne oceniť. Opatrne preto, lebo je to politik strany, ktorá po SDKÚ nesie najväčšiu zodpovednosť za zastavenie ratifikácie zmlúv so Svätou stolicou a ostatnými cirkvami a náboženskými spoločnosťami. Predmetom týchto zmlúv pritom malo byť aj nové financovanie cirkví.
Ministra Krajcera treba oceniť za to, že sa témy financovania cirkví chytil na slovenské pomery civilizovane. Má pravdu, že je absurdné, aby sme sa vyše 20 rokov od pádu totality stále spoliehali na zákon z roku 1949, rovnako ako má pravdu v tom, že cirkvi a náboženské spoločnosti potrebujú byť od štátu finančne nezávislejšie. Navyše spôsobom, akým o téme hovorí, sa odlíšil nielen od Pavla Ruska, pre ktorého kedysi pracoval a ktorý svojho času žiadal, aby si rímsky stolec počas návštevy Jána Pavla II. na Slovensku pokryl náklady návštevy sám, ale aj od Roberta Fica, ktorý tému vzťahov s cirkvami využil na mocenský obchod: za to, že cirkvi nebudú žiadať výhradu vo svedomí, im premiér Fico prisľúbil, že neotvorí tému registrovaných partnerstiev.
Krajcer postupoval inak. Predstaviteľov cirkví si uctil, založil expertnú komisiu a napokon im predložil návrh, ku ktorému sa sami klonia. Stojí za pripomenutie, že tento model je zrejme už od pôsobenia Antona Neuwirtha pri Svätej stolici považovaný za najvhodnejší model financovania cirkví u nás. Viackrát sa napríklad dostal do programových dokumentov KDH, kde ho v minulosti presadzoval František Mikloško. Aj tento model má však svoje úskalia. Predtým, než o nich bude reč, ešte jedna poznámka.
.čo navrhuje Krajcer
Týka sa asymetrie medzi cirkvami a denomináciami na Slovensku. Tradične sa téma financovania cirkví redukuje iba na otázku financovania katolíckej cirkvi, realita však vyzerá trochu inak. Hlavným praktickým problémom zmeny financovania nie je ani tak katolícka cirkev, ako skôr menšie náboženské spoločnosti. Tie majú totiž vzhľadom na svoju veľkosť obavy, či a ako by zmenu financovania cirkví prežili. Katolícka cirkev, minimálne navonok, zachovávala aj z tohto dôvodu istú opatrnosť.
Čo teda navrhuje minister Krajcer? Relatívne stabilný a vo svete vyskúšaný model. Spočíva v tom, že tak ako dnes posielajú tisíce daňovníkov dve percentá zo svojej dane z príjmu vybranému občianskemu združeniu, tak by po novom mohli posielať jedno percento zo základu dane (čiže vyššiu sumu) nielen organizáciám tretieho sektora, ale aj cirkvám a náboženským spoločnostiam. Ak by nejaký daňovník „svoje percento“ nedaroval nikomu, išlo by automaticky do fondu, z ktorého by sa financovala oprava historických pamiatok (vrátane tých cirkevných).
Ide o jemne modifikovaný model, ktorý s inou výškou percenta a v iných daňových podmienkach funguje v Taliansku a Španielsku. Úvaha v pozadí tohto návrhu teda predpokladá, že ak je dobrý pre tradične katolícke krajiny na juhu Európy, mal by byť dobrý aj pre tradične katolícke Slovensko.
.v čom je problém?
V prvom rade, hoci je modelov financovania cirkví viacero, je dobré, že sa nediskutuje o tých najhorších. A teda, že sme sa z komunistického blata nedostali do pruskej kaluže. Rozhodne najhorší je totiž nemecký model, ktorý pre príslušníkov cirkví a náboženských spoločností znamená, že platia vyššie dane. Tento model dezintegruje spoločnosť, vedie k rozkladu samotných cirkví a vystupovaniu z ich organizácii.
Taliansky model sa v tomto ohľade zdá neškodný a čiastočne kompromisný medzi americko-brazílskym spôsobom takmer absolútnej finančnej odluky cirkvi od štátu.
V čom je potom problém? Prečo hovoriť o obetiach tejto zmeny?
Nuž, problémy sú dva, jeden skôr všeobecný a druhý praktický.
Všeobecným problémom je, že zmenu financovania prijímame v čase prudkej sekularizácie našej spoločnosti. Jedno z dvoch uzavretých manželstiev sa končí rozvodom, tretina detí nežije so svojím otcom, do kostola chodí pravidelne menej ako pätina populácie. Prudká sekularizácia sa pritom týka celého Slovenska, aj tradične religióznejších oblastí. Napríklad z Kysúc, kde je praktizovanie náboženstva tradične nadpriemerné, nebol minulý rok vysvätený ani jeden nový katolícky kňaz. Inými slovami, ak katolícki biskupi brali vážne zmeny diecéznych hraníc aj s ohľadom na finančné príjmy a náboženské zázemie vôbec, o čo viac by mali byť opatrní pri novom modeli financovania štátom.
Povedané ešte inak, prvým kritériom pri zmene financovania cirkví by sa malo pre predstaviteľov cirkví stať práve hľadisko sekularizmu. Čiže pozrieť sa nie na stabilitu systému za dlhé desaťročia, ale na jeho vplyv na cirkev počas posledných rokov, maximálne dvoch dekád. To znamená vyhodnotiť, aký dopad mali na financovanie cirkví napríklad sexuálne škandály, kde sú cirkvi finančne odolnejšie, kde odkázanejšie, kde sa rozvíjajú, kde upadajú a či možno nájsť nejaký vzťah medzi financovaním cirkví a praktizovaním vlastného náboženstva. Zdá sa, že keď porovnáme situáciu cirkví v Španielsku a Taliansku so situáciou, povedzme, v USA, tak taliansky model úspechy neslávi. Zaujímavý je v tomto kontexte aj osobný názor pápeža Benedikta XVI. Hoci pápež žiadnej cirkvi nebude nijaký model financovania predpisovať, podľa toho, čo hovoril počas svojej návštevy USA, ale aj Nemecka, sa zdá, že Benedikt preferuje práve americký model. Čiže rovnosť pri financovaní kresťanských, štátnych a súkromných organizácii v školstve, zdravotníctve či pri charite a nezávislosť štruktúr cirkvi od štátnych rozpočtov a verejných zdrojov.
.znevýhodnenie kresťanov
Druhým, tentoraz už konkrétnym a praktickým dôsledkom nového financovania cirkví a náboženských spoločností je – nech to znie akokoľvek paradoxne – znevýhodnenie kresťanov. Ak si totiž budú daňovníci vyberať, komu dajú svoje percento z daňového základu, bude to mať dva dôsledky. Prvým je, že praktizujúci kresťania (osobitne grécki katolíci a pravoslávni) sú skôr stredne alebo nižšie zarábajúce skupiny populácie, čo predstavuje nižšiu asignovanú sumu. Svoj dopad bude mať aj demografia. Cirkvi, ktoré majú z akýchkoľvek dôvodov najmä starších veriacich, na tento model opäť doplatia. Získajú, naopak, tí, ktorí vedia osloviť podnikateľov alebo dobre zarábajúce skupiny obyvateľstva. Cirkvi – ako dobre vieme – majú s vlastným PR skôr problém. Na novom modeli by podľa všetkého automaticky získalo aj ministerstvo kultúry. Podporiť opravu pamiatok a z pohľadu daňovníka nemusieť nič urobiť, je pohodlné riešenie.
Vážnejší je však iný, inštitucionálny vplyv talianskeho modelu. V praxi sa totiž ukázalo, že systém dvoch percent zvýhodňuje tri typy organizácii: firemné nadácie, veľké nadácie so silným PR alebo komunálne projekty, ktoré si dokážu získať priaznivcov vo svojom okolí. Pre cirkvi by nový model financovania priniesol dva konkrétne problémy. Po prvé to, že veriaci daňovník by zvažoval, či podporiť vlastného zamestnávateľa, lokálnu nemocnicu (školu, charitu, domov detí atď.), ktorá má problémy, alebo vlastnú cirkev. Dá sa predpokladať, že ľudia by sa rozhodovali rôzne.
Druhým faktorom je diskriminácia kresťanského tretieho sektora. Nábožensky založený daňovník by sa totiž pri poukázaní asignovanej sumy rozhodoval medzi podporou cirkvi a podporou rôznych kresťanských mimovládok, ktorým sa inak na Slovensku darí. Možno predpokladať, že pomyselný zápas by sa skončil na body v prospech cirkví. A práve to je problém. Laické kresťanské organizácie totiž fungujú lepšie, ak nie sú závislé od cirkevnej byrokracie. Angažovaným kresťanom sa darí viac, ak majú od cirkvi istú voľnosť, pracujú efektívnejšie a úspešnejšie. A najmä sú viac na prospech cirkvi. Keby cirkvi začali súťažiť o tie isté zdroje ako kresťanské školy, pro-life organizácie či charity, poškodilo by to kresťanských laikov. A to sa môže ukázať ako osudový hazard.
Ministra Krajcera treba oceniť za to, že sa témy financovania cirkví chytil na slovenské pomery civilizovane. Má pravdu, že je absurdné, aby sme sa vyše 20 rokov od pádu totality stále spoliehali na zákon z roku 1949, rovnako ako má pravdu v tom, že cirkvi a náboženské spoločnosti potrebujú byť od štátu finančne nezávislejšie. Navyše spôsobom, akým o téme hovorí, sa odlíšil nielen od Pavla Ruska, pre ktorého kedysi pracoval a ktorý svojho času žiadal, aby si rímsky stolec počas návštevy Jána Pavla II. na Slovensku pokryl náklady návštevy sám, ale aj od Roberta Fica, ktorý tému vzťahov s cirkvami využil na mocenský obchod: za to, že cirkvi nebudú žiadať výhradu vo svedomí, im premiér Fico prisľúbil, že neotvorí tému registrovaných partnerstiev.
Krajcer postupoval inak. Predstaviteľov cirkví si uctil, založil expertnú komisiu a napokon im predložil návrh, ku ktorému sa sami klonia. Stojí za pripomenutie, že tento model je zrejme už od pôsobenia Antona Neuwirtha pri Svätej stolici považovaný za najvhodnejší model financovania cirkví u nás. Viackrát sa napríklad dostal do programových dokumentov KDH, kde ho v minulosti presadzoval František Mikloško. Aj tento model má však svoje úskalia. Predtým, než o nich bude reč, ešte jedna poznámka.
.čo navrhuje Krajcer
Týka sa asymetrie medzi cirkvami a denomináciami na Slovensku. Tradične sa téma financovania cirkví redukuje iba na otázku financovania katolíckej cirkvi, realita však vyzerá trochu inak. Hlavným praktickým problémom zmeny financovania nie je ani tak katolícka cirkev, ako skôr menšie náboženské spoločnosti. Tie majú totiž vzhľadom na svoju veľkosť obavy, či a ako by zmenu financovania cirkví prežili. Katolícka cirkev, minimálne navonok, zachovávala aj z tohto dôvodu istú opatrnosť.
Čo teda navrhuje minister Krajcer? Relatívne stabilný a vo svete vyskúšaný model. Spočíva v tom, že tak ako dnes posielajú tisíce daňovníkov dve percentá zo svojej dane z príjmu vybranému občianskemu združeniu, tak by po novom mohli posielať jedno percento zo základu dane (čiže vyššiu sumu) nielen organizáciám tretieho sektora, ale aj cirkvám a náboženským spoločnostiam. Ak by nejaký daňovník „svoje percento“ nedaroval nikomu, išlo by automaticky do fondu, z ktorého by sa financovala oprava historických pamiatok (vrátane tých cirkevných).
Ide o jemne modifikovaný model, ktorý s inou výškou percenta a v iných daňových podmienkach funguje v Taliansku a Španielsku. Úvaha v pozadí tohto návrhu teda predpokladá, že ak je dobrý pre tradične katolícke krajiny na juhu Európy, mal by byť dobrý aj pre tradične katolícke Slovensko.
.v čom je problém?
V prvom rade, hoci je modelov financovania cirkví viacero, je dobré, že sa nediskutuje o tých najhorších. A teda, že sme sa z komunistického blata nedostali do pruskej kaluže. Rozhodne najhorší je totiž nemecký model, ktorý pre príslušníkov cirkví a náboženských spoločností znamená, že platia vyššie dane. Tento model dezintegruje spoločnosť, vedie k rozkladu samotných cirkví a vystupovaniu z ich organizácii.
Taliansky model sa v tomto ohľade zdá neškodný a čiastočne kompromisný medzi americko-brazílskym spôsobom takmer absolútnej finančnej odluky cirkvi od štátu.
V čom je potom problém? Prečo hovoriť o obetiach tejto zmeny?
Nuž, problémy sú dva, jeden skôr všeobecný a druhý praktický.
Všeobecným problémom je, že zmenu financovania prijímame v čase prudkej sekularizácie našej spoločnosti. Jedno z dvoch uzavretých manželstiev sa končí rozvodom, tretina detí nežije so svojím otcom, do kostola chodí pravidelne menej ako pätina populácie. Prudká sekularizácia sa pritom týka celého Slovenska, aj tradične religióznejších oblastí. Napríklad z Kysúc, kde je praktizovanie náboženstva tradične nadpriemerné, nebol minulý rok vysvätený ani jeden nový katolícky kňaz. Inými slovami, ak katolícki biskupi brali vážne zmeny diecéznych hraníc aj s ohľadom na finančné príjmy a náboženské zázemie vôbec, o čo viac by mali byť opatrní pri novom modeli financovania štátom.
Povedané ešte inak, prvým kritériom pri zmene financovania cirkví by sa malo pre predstaviteľov cirkví stať práve hľadisko sekularizmu. Čiže pozrieť sa nie na stabilitu systému za dlhé desaťročia, ale na jeho vplyv na cirkev počas posledných rokov, maximálne dvoch dekád. To znamená vyhodnotiť, aký dopad mali na financovanie cirkví napríklad sexuálne škandály, kde sú cirkvi finančne odolnejšie, kde odkázanejšie, kde sa rozvíjajú, kde upadajú a či možno nájsť nejaký vzťah medzi financovaním cirkví a praktizovaním vlastného náboženstva. Zdá sa, že keď porovnáme situáciu cirkví v Španielsku a Taliansku so situáciou, povedzme, v USA, tak taliansky model úspechy neslávi. Zaujímavý je v tomto kontexte aj osobný názor pápeža Benedikta XVI. Hoci pápež žiadnej cirkvi nebude nijaký model financovania predpisovať, podľa toho, čo hovoril počas svojej návštevy USA, ale aj Nemecka, sa zdá, že Benedikt preferuje práve americký model. Čiže rovnosť pri financovaní kresťanských, štátnych a súkromných organizácii v školstve, zdravotníctve či pri charite a nezávislosť štruktúr cirkvi od štátnych rozpočtov a verejných zdrojov.
.znevýhodnenie kresťanov
Druhým, tentoraz už konkrétnym a praktickým dôsledkom nového financovania cirkví a náboženských spoločností je – nech to znie akokoľvek paradoxne – znevýhodnenie kresťanov. Ak si totiž budú daňovníci vyberať, komu dajú svoje percento z daňového základu, bude to mať dva dôsledky. Prvým je, že praktizujúci kresťania (osobitne grécki katolíci a pravoslávni) sú skôr stredne alebo nižšie zarábajúce skupiny populácie, čo predstavuje nižšiu asignovanú sumu. Svoj dopad bude mať aj demografia. Cirkvi, ktoré majú z akýchkoľvek dôvodov najmä starších veriacich, na tento model opäť doplatia. Získajú, naopak, tí, ktorí vedia osloviť podnikateľov alebo dobre zarábajúce skupiny obyvateľstva. Cirkvi – ako dobre vieme – majú s vlastným PR skôr problém. Na novom modeli by podľa všetkého automaticky získalo aj ministerstvo kultúry. Podporiť opravu pamiatok a z pohľadu daňovníka nemusieť nič urobiť, je pohodlné riešenie.
Vážnejší je však iný, inštitucionálny vplyv talianskeho modelu. V praxi sa totiž ukázalo, že systém dvoch percent zvýhodňuje tri typy organizácii: firemné nadácie, veľké nadácie so silným PR alebo komunálne projekty, ktoré si dokážu získať priaznivcov vo svojom okolí. Pre cirkvi by nový model financovania priniesol dva konkrétne problémy. Po prvé to, že veriaci daňovník by zvažoval, či podporiť vlastného zamestnávateľa, lokálnu nemocnicu (školu, charitu, domov detí atď.), ktorá má problémy, alebo vlastnú cirkev. Dá sa predpokladať, že ľudia by sa rozhodovali rôzne.
Druhým faktorom je diskriminácia kresťanského tretieho sektora. Nábožensky založený daňovník by sa totiž pri poukázaní asignovanej sumy rozhodoval medzi podporou cirkvi a podporou rôznych kresťanských mimovládok, ktorým sa inak na Slovensku darí. Možno predpokladať, že pomyselný zápas by sa skončil na body v prospech cirkví. A práve to je problém. Laické kresťanské organizácie totiž fungujú lepšie, ak nie sú závislé od cirkevnej byrokracie. Angažovaným kresťanom sa darí viac, ak majú od cirkvi istú voľnosť, pracujú efektívnejšie a úspešnejšie. A najmä sú viac na prospech cirkvi. Keby cirkvi začali súťažiť o tie isté zdroje ako kresťanské školy, pro-life organizácie či charity, poškodilo by to kresťanských laikov. A to sa môže ukázať ako osudový hazard.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.