Najskôr k tomu potvrdeniu – keď som dve hodiny počúval štyroch ľudí, ktorí sa tejto a podobným kauzám dlhodobo venujú, nemal som ani v jednej chvíli žiadnu pochybnosť o tom, čo hovoria. Nikoho z nich som v žiadnom momente nezačal podozrievať z prekrucovania pravdy, nikto z nich mi nepripadal argumentačne mimo, u žiadneho z tých štyroch som nepobadal tendenciu čosi zamlčiavať a čosi verejnosti účelovo podsúvať. Z ich komunikácie, slov, tvárí a celkového vyžarovania bolo jasné, že hovoria len to, čo zistili, čo si myslia, čomu ich skúsenosť naučila. A hovorili zhruba toto: kauza Gorila nie je žiaden úlet, provokácia ani predvolebná manipulácia. Naopak, je to na realite založená ilustrácia toho, ako Slovensko funguje bez ohľadu na voľby, strany a meniacich sa ministrov.
Nie je to nový pocit, nové je len to, že tentoraz je to akosi čierne na bielom. Z Gorily vyplýva, že Slovensko je v kľúčových rozhodnutiach spravované v prítmí, pokútne a úplne inak, než o tom politici a médiá diskutujú a píšu. Navonok sa porovnávajú volebné programy a názory na výšku daní, v prítmí sa delí korisť. Rozdiel garnitúr a oligarchov je len v miere a spôsoboch, nie v podstate. Takto bolo Slovensko Mečiarom založené, takto zachoval jeho kontinuitu Dzurinda a potom aj Fico.
Teraz na to náhodou doplatila Penta. Tu súhlasím s Gabom Beerom z Trendu, že iní veľkí hráči sú pre Slovensko ešte škodlivejší, pretože dokážu podnikať iba cez štát a známosti, z čoho Penta rokmi postupne cúva. Ale keďže nestihla vycúvať, je dobré, že k prichyteniu prišlo.
A tu som pri druhom pocite, ktorý mi štvrtková Lampa prekvapujúco sformovala. Je to, paradoxne, pocit nádeje.
Po prvé – to, že sa o temnom spôsobe spravovania Slovenska otvorene a masovo hovorí, že to už nie je vecou jedného či dvoch médií, ale dokonca aj krčiem a štadiónov, že dotknutí politici robia v reakcii chyby, boja sa a prskajú, a že médiá až na výnimky nepoľavujú a prejavujú odvahu a vytrvalosť, je dobrá správa. Nie je nám tu ešte všetko jedno, ešte žijeme, ešte kričíme, ešte sa vieme hnevať a hádam aj konať. Nemusí sa to skončiť dobre, ale ten pokus tu je a už to je veľmi fajn. Mimochodom, fakt, že RTVS nakoniec Lampu pred voľbami nezrušili, je ďalšia nádejná správa.
Po druhé – v priebehu diskusie sa mi nutkavo vracala otázka, čo si asi pri sledovaní nepríjemných slov na svoju adresu myslí Jaroslav Haščák, čo prežíva vedenie SDKÚ, ako sa to počúva Palackovi, Malchárkovi, pani Bubeníkovej, všetkým z onoho spisu, ale aj tým žralokom a politikom, ktorí mali to šťastie, že Gorila ich neprávom obišla. A čo k nim vlastne cítim ja?
Prvou reakciou novinárov v takejto kauze je hľadanie dôkazov a bezhlavý útok, prvou reakciou podozrivých je asi uhýbanie a perfídny protiútok. Ale mne sa Pod lampou zazdalo, že najlepšou reakciou to nie je. Som si napríklad istý, že Penta nemá teraz žalovať Toma Nicholsona. Bolo by to nevkusné a trápne. Ani médiá nemajú teraz poľovať na všetkých politikov bez rozdielu a navyše si riešiť vlastné komplexy. Bolo by to detinské.
Keď už sa krčah veľkej korupcie konečne rozbil a mútna voda sa vyvalila, je čas na úplne novú stratégiu všetkých. Možno práve nadišla druhá šanca vybudovať Slovensko úplne inak, než sa to stalo v januári 1993. V tom cítim druhú nádej zvnútra Gorily.
Nie je to nový pocit, nové je len to, že tentoraz je to akosi čierne na bielom. Z Gorily vyplýva, že Slovensko je v kľúčových rozhodnutiach spravované v prítmí, pokútne a úplne inak, než o tom politici a médiá diskutujú a píšu. Navonok sa porovnávajú volebné programy a názory na výšku daní, v prítmí sa delí korisť. Rozdiel garnitúr a oligarchov je len v miere a spôsoboch, nie v podstate. Takto bolo Slovensko Mečiarom založené, takto zachoval jeho kontinuitu Dzurinda a potom aj Fico.
Teraz na to náhodou doplatila Penta. Tu súhlasím s Gabom Beerom z Trendu, že iní veľkí hráči sú pre Slovensko ešte škodlivejší, pretože dokážu podnikať iba cez štát a známosti, z čoho Penta rokmi postupne cúva. Ale keďže nestihla vycúvať, je dobré, že k prichyteniu prišlo.
A tu som pri druhom pocite, ktorý mi štvrtková Lampa prekvapujúco sformovala. Je to, paradoxne, pocit nádeje.
Po prvé – to, že sa o temnom spôsobe spravovania Slovenska otvorene a masovo hovorí, že to už nie je vecou jedného či dvoch médií, ale dokonca aj krčiem a štadiónov, že dotknutí politici robia v reakcii chyby, boja sa a prskajú, a že médiá až na výnimky nepoľavujú a prejavujú odvahu a vytrvalosť, je dobrá správa. Nie je nám tu ešte všetko jedno, ešte žijeme, ešte kričíme, ešte sa vieme hnevať a hádam aj konať. Nemusí sa to skončiť dobre, ale ten pokus tu je a už to je veľmi fajn. Mimochodom, fakt, že RTVS nakoniec Lampu pred voľbami nezrušili, je ďalšia nádejná správa.
Po druhé – v priebehu diskusie sa mi nutkavo vracala otázka, čo si asi pri sledovaní nepríjemných slov na svoju adresu myslí Jaroslav Haščák, čo prežíva vedenie SDKÚ, ako sa to počúva Palackovi, Malchárkovi, pani Bubeníkovej, všetkým z onoho spisu, ale aj tým žralokom a politikom, ktorí mali to šťastie, že Gorila ich neprávom obišla. A čo k nim vlastne cítim ja?
Prvou reakciou novinárov v takejto kauze je hľadanie dôkazov a bezhlavý útok, prvou reakciou podozrivých je asi uhýbanie a perfídny protiútok. Ale mne sa Pod lampou zazdalo, že najlepšou reakciou to nie je. Som si napríklad istý, že Penta nemá teraz žalovať Toma Nicholsona. Bolo by to nevkusné a trápne. Ani médiá nemajú teraz poľovať na všetkých politikov bez rozdielu a navyše si riešiť vlastné komplexy. Bolo by to detinské.
Keď už sa krčah veľkej korupcie konečne rozbil a mútna voda sa vyvalila, je čas na úplne novú stratégiu všetkých. Možno práve nadišla druhá šanca vybudovať Slovensko úplne inak, než sa to stalo v januári 1993. V tom cítim druhú nádej zvnútra Gorily.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.