Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Konečne ako doma

.peter Bálik .časopis .rozhovor

Odkedy sa Jana Kirschner vrátila z Londýna, kde nahrala album Shine, udiali sa minimálne tri dôležité veci: vydala vynikajúci album Krajina rovina, začala žiť s hudobníkom Eddiem Stevensom a stala sa matkou. V celebritnom prostredí sa necíti dobre, pochvaľuje si spoluprácu s afterPhurikane, stará sa o dcéru, píše pesničky a konečne sa začína cítiť ako doma.

.naposledy sme s tebou robili rozhovor pred tvojím odchodom do Anglicka. Ako vnímaš to anglické dobrodružstvo?
Bola to unikátna skúsenosť. V československej hudobnej histórii sa to nikomu nestalo. Dostala som sa do rúk ľudí, ktorí spolupracujú s tými najväčším hviezdami. S Bonom, Beyoncé. Keď zomrela Amy Winehouse, uvedomila som si, že som robila s tými istými ľudmi ako ona. Dokonca som si spomenula na svoj prvý PR rozhovor vo veľkej presklennej budove Universalu v Londýne, kde ma uviedli do úžasnej veľkej miestnosti. Bolo desať hodín ráno, raňajky pripravené, šampanské na stoloch. Pomyslela som si, že toto je teda svet, takto úžasne sa to začína. Dala som si opatrne kávu, croissant a zrazu prišla nejaká pani, že prepáčte, ale táto miestnosť nie je vaša, my tu čakáme Amy Winehouse! (Smiech.) Tak som vyšla z miestnosti a v tom momente vystúpila Amy Winehouse z výťahu a mne sa podlomili kolená. Potom ma zobrali do malej kancelárie a urobili mi nesku. Spravila som rozhovor a bola som aj tak spokojná. .ako vnímaš tvoj anglický pobyt teraz,  s odstupom času?
Bola som predtým absolútne nepripravené dieťa z našich malých pomerov. Tu doma sme len rozmaznané hviezdy, pretože tu nie je žiadna konkurencia. Netreba tu až tak bojovať, stačí mať trochu viac talentu a človek je zaujímavý. Keď som sa dostala do Londýna, uvedomila som si, že som nebola pripravená na multikultúrny svet, kde žije veľa ľudí a všade cítiť obrovský talent. Mladí ľudia majú názor na všetko, od politky až po hudbu. Každý sa tam chce nejak prejaviť. Vždy keď som sa vrátila domov, náš svet mi prišiel čoraz menší a absurdnejší. .prečo nakoniec tá misia nevyšla?
Vybrali producenta, ktorý bol úspešný na prelome 80. a 90. rokov a keď som sa stretávala s mladými ľuďmi, uvedomila som si, že jeho pohľad na hudbu nebol aktuálny. Chceli zo mňa urobiť niečo, čo som nebola. Veľké firmy majú tzv. pigeon holes: dajú ťa do akejsi žánrovej škatuľky a mňa pridelili medzi také tie pesničkárky s gitarou, čiže niečo medzi folkom, popom a country. Ale ja som nikdy nebola country. Napríklad singel Shine z môjho anglického albumu mi bol totálne cudzí. Môj producent mi vtedy povedal, či by som v tej pesničke nemohla spievať ako June Carter Cash. Ale ja som to tak necítila. Ja pochádzam z Martina, narodila som sa pri ZŤS-ke a predsa nemôžem spievať ako June Carter. Myslím, že demá mojich anglických pesničiek boli výnimočné, bola tam cítiť moja slovanskosť a mali svoj štýl. No postupne sa to zosekávalo, komprimovalo, až sa to dostalo do nádherného vylešteného zvuku, z ktorého nešla žiadna emócia. Je to krásne, ale mne táto krása nikdy nebola blízka. Mám rada, keď je to trochu „špinavé". Moja prednosť je v prirodzenosti, ale v Anglicku ma čoraz viac vtesnávali do ich škatuľky. Nakoniec boli spokojní, ale ja som bola absolútne zmätená. Zrazu som nevedela, kto som. Strávila som štyri roky nahrávaním tohto albumu, Universal do toho vložil veľa peňazí a potreboval ich späť. Dva týždne pred vydaním ho slovenská pobočka Universalu predala jednému mobilnému operátorovi a môj album dávali zadarmo k predaju ich výrobkov. Po štyroch rokoch práce som prišla domov, pustila som si telku, kde bola reklama: kúpte si nový internet a k tomu zadarmo nové CD Jany Kirschner Shine! .rozmýšľala si, že tam nahráš ešte jeden album?
Mala som manažéra, ktorý pracoval ako programový riaditeľ programu BBC Live At Abbey Road. Mal prístup k najväčším kapelám a manažérom sveta. Tlačil môj album, urobili sme nejaké showcases, urobili sa rozhovory, šla som ho promovať do škandinávskych krajín. Dokonca v Japonsku sa predalo asi 5-tisíc kusov, ale nedotiahlo sa to do konca. Manažér sa to snažil tlačiť ďalej, snažil sa zohnať peniaze, pretože sme chceli podporiť predaj v Japonsku. No firma už na to nemala peniaze, lebo v tom čase sa už začala kríza. Z veľkého labelu ma presunuli do menšieho, džezového. Koniec prišiel, keď mi povedal, že sa spojíme s človekom so smiešnym menom Allan Titsmarch, ktorý má nejakú záhradkársku šou s tým, že keď mu firma dá nejaké peniaze, odpromuje na svojej internetovej stránke moju dosku a potom ma dostanú aj do jeho šou. Vtedy som si povedala, že pozor, do žiadnej záhradkárskej šou nejdem! (Smiech.) .čiže už vôbec nešlo o hudbu.
Presne. V tom čase som žila v Londýne v obrovských dlhoch. Nemala som príjem tam a ani tu, na Slovensku. Ale nechcela som sa vrátiť. Odohrali sme tam malé turné, mali sme úspech. Stalo sa mi, že na Slovensku som dostala Grammy za speváčku roka, ale v ten istý večer som spievala v španielskom pube pre tridsať večerajúcich ľudí a robila som predkapelu miestnemu Frankovi Sinatrovi, ktorý prišiel za mnou a hovorí: „Jana, I am professional!" Ja som si v duchu vravela, ty idiot, ja som dostala na Slovensku Grammy! .zaujímavé, že ťa to Anglicko nezdeptalo.
Mala som ťažké chvíle, najmä prvých päť mesiacov. Necítila som sa dobre zdravotne, bola som slabá. Ja rada rozprávam a nemohla som sa s nikým ani porozprávať. .aký bol tvoj návrat domov?
Na Slovensko som chodila zarábať nejaké peniaze, ale bolo to čoraz horšie a horšie. Potom prišiel zlomový moment, keď mi ponúkli urobiť pieseň do filmu. Napísala som Pokoj v duši, ale trvalo mi to asi trištvrte roka, lebo som bola úplne vypnutá, vyšťavená. Urobila som ju päť minút po limite. Už s ňou ani nerátali a zmierili sa s tým, že nebude, ale nakoniec som ju dopísala. Pozerala som sa z balkóna na rozostavané Dlhé diely a o štvrtej ráno bola pieseň hotová a o jedenástej ráno som ju poslala. Priznám sa, že som ju napísala z hladu, pretože som vedela, že je zle. Nemala som žiadnu prácu, Shine nevyšiel, ale našťastie som nebola deprimovaná. Môj manažér Jožko Šebo hovorí, že keď je najhoršie, vždy niečo urobím. Keď nie je zle, tak vyložené nohy a kávička. Tá pesnička mi priniesla úspech a dala mi slobodu robiť to, čo chcem. Urobila som album Krajina rovina. Som rada, že Shine existuje, podľa mňa to je životná platňa, lebo som sa ňou dostala z detského sveta a dospela som. .pritom Krajina rovina je úplne iná platňa ako Shine.
Pôvodne som ju chcela vydať vo vlastnom vydavateľstve, pretože som nebola spokojná ako Universal naložil so Shine, ale nechceli ma pustiť, lebo tam bol dlh kvôli Shine. Povedali mi: nakrúť poslednú hitovú platňu a môžeš ísť. Ok, povedala som. Prišla som domov a počas dvoch týždňov som napísala každý deň dve-tri pesničky. Rozhodla som sa, že to bude totálne komerčný album, ktorý ma vykúpi z tejto mizérie. Budú to jednoduché, trojminútové pesničky, hitovky. .to sa však celkom nepdarilo... (Smiech.)
Išli sme nahrávať na Moravu ku kamarátovi Vencovi, členovi skupiny Citrón. Spravili sme demá, ktoré zneli veľmi komerčne. Medzitým mi napísal človek menom Eddie Stevens. Najprv som mala k nemu nedôveru, lebo už som stretla mnoho ľudí, ktorí sa chválili, že hrali s tým a tým... Stálo tam, ahoj, ja som Eddie Stevens, ak máš záujem, budem ti produkovať album. Vyťukala som si jeho meno a stálo tam, že hral som Zero 7 a s Moloko. Hovorím si, že je to zvukár, ktorý si myslí, že je producent. Asi mesiac som ten mail ignorovala. Odpísala som mu, až keď ma do toho dokopal Jožko Šebo. Začali sme si písať, ale zdal sa mi divný, napríklad dával svojmu bicyklu čudné mená ako Strieborný sršeň a podobne. Nakoniec sme sa stretli v londýnskom pube pri štúdiu. Spýtal sa, či chcem ísť niekam inam, pretože to bol echtovný pub a nie nejaká kaviareň, ale ja, že je to ok. Kúpila som mu pivo a on dnes vraví, že v tej chvíli sa rozhodol, že budem jeho žena. (Smiech.) Vtedy som mu povedala, že chcem pracovať na ďalšej anglickej doske, ale teraz musím dorobiť album pre slovenský Universal. Zarobím peniaze a investujem ich do platne, ktorú potom urobíme spolu. Povedal, že jeho by zaujímala tá slovenská platňa. Jeho totiž zaujíma naše teritórium – Poľsko, Slovensko, Bulharsko, Rusko. Poslala som mu demonahrávky, ale zároveň som sa pýtala chalanov z mojej kapely, či ho mám k tomu zavolať, alebo či to nevydáme tak, ako sme to nahrali. Veď už takto to bolo dobre. Jožko však povedal, že keď mám takúto šancu, tak mu mám zavolať. Ale to nevedel, aký bič na seba uplietol. .čo bolo potom?
Eddie nemal voľno, šiel na celosvetové turné so Zero 7, ale počas európskej časti šnúry mal päť dní voľna. Priletel do Prahy, odtiaľ sme šli do Ostravy, tam sme to za ten čas nahrali. .potom však prišla náročná postprodukcia...
Edko je známy tým, že pomaly pracuje a nad všetkým rozmýšľa, a tak aj vznikol náš vzťah, lebo som s ním musela sedieť v tom štúdiu a nakoniec sme začali byť spolu. (Smiech.) .kedy si začala šípiť, že to nebude obyčajná platňa?
Už počas nahrávania, keď Edko Pištovi hovoril, aby hral v pesničke Keď rozkvitnú agáty na gitare iba dva tóny. Pišta sa na mňa obrátil a ticho mi hovorí: Janka, ja sa ti nechcem do toho starať, ale vysvetlila si mu, o čom je text? Pišta bol bledý ako stena! Nakoniec Edko mojich chalanov tak vyšponoval, že boli v životnej forme. .ako sa mu to podarilo?
Edko je blázon, ale čarovný. Nevyzerá tak, ale je veľmi silnou osobnosťou. Je matematik, jeho hudba je krásne čistá, no je spojená s veľkým srdcom, čiže nie je chladná. Miluje čísla, vie frekvencie každej noty naspamäť. .keď si album priniesla do Universalu, boli zdesení?
Mysleli si, že je to vtip. Nerozumela som im, myslela som, že je to najlepšia vec, akú som kedy urobila. Vedela som, že to je nie komerčná platňa, ale zdala sa mi nádherná. Je fakt, že keď som počula pôvodne hitovú pesničku V srdci mám dieru, kde Edko do strednej časi namixoval, ako sa smejem a rozprávam, pýtala som, kam sa stratil ten hit. Parkrát som mala pre to slzy v očiach. Edko odtiaľ vyhodil všetky klišé a všetko, čo sa približovalo komerčnosti. Nakoniec ten album nabral inú krásu, krásu, ktorú sa človek musí  naučiť spoznávať. Keď to počul riaditeľ Universal Peter Riava, povedal, že to nevydajú. Česká strana bola otvorenejšia, niečo v tom zacítili, s tým, že by sa to dalo predať, lebo je to úplne iné. Nakoniec sa stalo, že moja platňa sa v slovenskom Universale stala najpredávanejším albumom. Nekomerčný album sa stal komerčným albumom. .čakala si dieťa, vedela si, že si budeš musieť dať pauzu, nahrala si platňu, ktorá bola nekomerčná. Nebola v tom neistota?
Pravdu povediac, ani nie. Pesnička Pokoj v duši ukázala, že stačí napísať jednú dobrú pieseň a človek sa nejako pretlčie. Stačí sa pozrieť na naše hviezdy z minulosti, ktoré tridsať rokov nič neurobili a dodnes z toho žijú. Edko mi dáva neistotu a stále ma durí, aby som skladala alebo študovala hudbu. Predtým som žila vo svojom malom svete, kde mi môj manažér chodil aj po poštu. Mala som na všetko ľudí, no dnes chodím električkou. .aké to bolo, spievať v dieťaťom v brušku. Nekopalo, keď si nasadila zlý tón?
Najprv sme si mysleli, že budeme mať syna. Raz sme počúvali rádio a tam padlo meno Goodluck Jonathan. Edko hovorí: náš syn sa bude volať Goodluck Jonathan! Až po troch mesiacoch vysvitlo, že Goodluck Jonathan je meno nigérijského prezidenta. Potom som zacítila, že to bude dievča. Na turné som sa cítila fantasticky. Prejazdy boli ťažšie, no na turné som stretla napríklad Ivu Bittovú, ktorá mi dala rady, že nech tomu dieťaťu spievam, že to bude super. Kedže sme šli na turné, pristupovala som k tomu tak, že to dieťa to musí vydržať, keď chce žiť v našej rodine, že to musí byť silná žena. Vydržala to. Matilda počúva hudbu od narodenia, počúvala dubspet, keď mala dva týždne. (Smiech.) .eddie, Matilda. Ako to prežívaš?
Edko je v podstate hipík. Vraví, že sme si tu vytvorili svet, v ktorom sa všade prepravujeme autami, kde sa snažíme jeden od druhého izolovať, aby sme boli od seba čo najďalej. Edko chce spoznávať nových ľudí. Tvrdí, že keď človek chce robiť hudbu, musí sa stretávať s ľuďmi, lebo realita mu potom unikne. Zrazu žijem ako normálny človek, varím, chodím električkou, píšem hudbu. Je to únavné, vychovávať dieťa, a potom ísť večer do štúdia a nahrávať, ale je to super. .materstvo dáva ženám do života nový rozmer. Ako to bolo u teba?
Bála som sa, že budem infantilná, že budem nahrávať detské albumy, ale neprišlo to. Bála som sa, že zo dňa na deň sa zo mňa stane Dáda Patrasová. (Smiech.) .na čom teraz robíš?
Momentálne píšem aj pre druhých ľudí. Napísala som piesne pre mladú speváčku z Česka, ktorá naspievala tri-štyri moje pesničky. Chcem robiť naďalej svoju hudbu, ale byť celebritou ma už unavilo. Nikdy som do toho sveta patriť nechcela. Ja som pre nich otrava a oni sú otrava pre mňa. Obojstranne si lezieme na nervy. No človek myslí na budúcnosť. Mám v počítači stopäťdesiat piesní, mnohé z nich sú krásne, ale ja ich už nikdy nevydám, pretože som ich napísala pred piatimi-šiestimi rokmi, a teraz som už mentálne úplne inde. Keď ich dám človeku, ktorý má dnes dvadsať, tak je to namieste. .ako vznikla tvoja spolupráca s afterPhurikane?
Chcela som s nimi robiť veci, ale nebol na to čas. Potom na jednom koncerte som s nimi zaspievala pol pesničky, ale k prieniku nedošlo. Cítila som však, že môj album a afterPhurikane majú niečo spoločné. Keď sme ich spolu s Edkom videli hrať v PKO na Koncerte pre všímavých a Béla Pokuta začal spievať, obom nám vyhŕkli slzy a povedali sme si, že musíme s nimi niečo urobiť. Cítim, že máme veľa predsukov voči Rómom. Necítim sa však ako záchrankyňa rómskej kultúry, vnímam to čisto hudobne. Keď spolu hráme, funguje to. Nie je to sociálny, ale hudobný projekt. Myslím, že keď budeme spolu viac hrať, môže to byť krásne. Oni sú súčasťou nás a my sme súčasťou ich. Do toho hrá Thierry Ebam, ktorý síce pôsobí nenápadne, ale funguje medzi nami ako prepájač a je veľmi dôležitý. Rómovia ho milujú, vie ich nakopnúť. Stretla som sa s názorom, že je tu veľa Rómov, ktorí lepšie hrajú a lepšie spievajú, ale všetci vieme, že to nie je o tom, že niekto najlepšie hrá a spieva. Ide o to, čo dáva ľuďom, v čom je unikátny. Preto z afterPhurikane ide tá sila, lebo každý z nich má za sebou silný a často aj smutný príbeh. .jana, ty si odvšadial vždy tak trochu vytŕčala. Bola si vo finále Miss Slovenska, ale nejako si tam nepasovala. Si hviezdou popmusic, ale tvoje pesničky nikdy neboli tuctový pop...
Nedávno som si spomenula na text k jednej z mojich prvých piesní, ktorý napísal Dano Mikletič. Volala sa My Name is No Name. Prvá veta toho textu znela: Nepatrím nikomu, nepatrím ani sebe. Je to tak. Nikdy som do ničoho nezapapadala, aj moje posledné turné som nazvala Cestou domov, pretože sa s tým britským človekom konečne cítim ako doma.  Dovtedy ma vždy niekto vytiahol von za ruku a ja som išla. On s klobúkom na hlave a rozheganým holandským bicyklom, ja kráčam vedľa neho, nesieme naše dieťa, chodíme po Bratislave a ja sa cítim výborne. Aj keď sem ani jeden úplne nepatríme. Momentálne sme tu doma, ale to pravé miesto sme ešte nenašli. .kde budete na Vianoce?
Tu. Budeme mať prvé spoločné Vianoce. Normálne slovenské Vianoce s kaprom. Žiadna morka, cranberry sauce, puding alebo šampanské, ale zemiaky, kapor, klobása, hriatô a kapusta. Keď Edko počul, že budeme jesť kapra, povedal: Oh, my God! Jana Kirschner/
Narodila sa v Martine, v roku 1996 bola finalistkou súťaže Miss Slovensko, v tom istom roku nahrala svoj prvý album s názvom Jana Kirschner. O rok neskôr nahrala album V cudzom meste, neskôr prišli albumy Pelikán a Veci, čo sa dejú. V roku 2006 odišla do Londýna, kde pre vydavateľstvo Universal nahrala anglický album Shine. Jej aktuálny album Krajina rovina patril medzi najlepšie platne roku 2010. Žije s hudobníkom Eddiem Stevensom, majú spolu dcéru Matildu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite