Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vladimír Mináč

.lukáš Krivošík .časopis .téma

Bol komunistickým intelektuálom, ktorý dejiny slovenského národa ovenčil mýtom plebejskosti. Počas života vraj prečítal 10-tisíc kníh. Jeho myšlienky dodnes rezonujú v národnom podvedomí a radi sa na ne odvolávajú aj politici strany Smeru.

.nesporne išlo o charizmatického človeka. Vladimír Mináč mal impozantný zjav, tvár zvrásnenú ako kôra starodávneho stromu. A hlboký zvonivý hlas, ktorý dodával zvláštne staromilstvo slovám ako „riava“, „žgrlavosť“, „ozubadliť“ či „velebulíkanie“, ktorými pretkával svoj prejav. Rád si vypil. Vraj bol dobrý spoločník, ale na svojich protivníkov vedel byť nepríjemný, až hulvátsky. Na sklonku 80. rokov sa zastal ekologickej iniciatívy „Bratislava nahlas“, pre ktorú sa dostal do konfliktu s denníkom Pravda. A nemal sa v láske s tajomníkom ÚV KSS, Ľudovítom Pezlárom. .dúchal do pahrieb
No ten istý Mináč bol ako člen ústredného výboru strany oporou normalizačného režimu v kultúre a na začiatku 70. rokov sa zapojil do diskreditačnej kampane proti Alexandrovi Solženicynovi. Literárny vedec Milan Hamada, ktorý sám dlhé roky nemohol publikovať, Mináča charakterizoval takto: „Žiaľbohu, patrí medzi spisovateľov, ktorí literatúre aj značne poškodili. On má na svedomí Leopolda Laholu, on bol tvrdým ideológom napádajúcim Tatarku, on v  roku 1964 odpisoval celú mladú literatúru. Bol to dôležitý človek, ale veľmi škodil.“     
Intelektuálne sa Mináč pokúsil vo svojich esejách zasadiť slovenské dejiny do marxistickej perspektívy. Kľúčovými boli jeho diela Tu žije národ a Dúchanie do pahrieb. Odmyslel si z národa meštiacky, šľachtický, náboženský či vojenský rozmer, až mu zostal len pospolitý roľnícky ľud a jeho vytrvalé prežívanie. Skrátka, anonymný kolektívny robotný hrdina, ktorý pretrváva navzdory všetkej nepriazni histórie. Slováci nad neprajníkmi, ktorí sú oveľa silnejší, jednoducho víťazia tým, že ich prežívajú, aby napokon pohltili ich zvyšky. Oportunizmus ako celonárodná stratégia – v období normalizácie sa to dobre počúvalo. Vďaka ohnutiu chrbtov prežívali nielen bežní občania, ale aj intelektuáli a v konečnom dôsledku aj samotný Mináč. Z núdze sa urobila cnosť, aby nám nebolo zle z nás samých. A aby tento koncept národných dejín nebol len o odovzdanosti, Mináč do neho zapracoval aj zmienku o „zbojníčení“ či „jánošíčení“, ktoré vraj sídlia v našej povahe. Ide o zvelebenie individuálnej vzbury jednotlivca, ktorá je viac deštruktívna než konštruktívna. V súkromí nadávame na tých hore, obchádzame pravidlá a veci riešime „cápaním po papuli“. Keďže Mináč bol v rokoch 1974  až 1990 predsedom Matice slovenskej, vďaka výsadnému postaveniu sa jeho pohľad na slovenské dejiny kanonizoval.  .intelektuálove nové šaty
„Ako komunista som zlyhal, ako Slovák stojím na prahu nového tisícročia,“ vyhlásil Mináč po Nežnej revolúcii. Jeho riešenie, ako sa vyrovnať s bolestivým krachom ideológie, ktorú počas svojho života reprezentoval, bolo v istom zmysle typické pre celú generáciu komunistov. Červenú kravatu vymenili za národný kroj. V decembri 1989 vtedy 17-ročný gymnazista Milan Nič v Televíznom klube mladých Mináčovi vyčítal, že je prevracač kabátov a nemá právo hovoriť o národnom povedomí, lebo kým iní spisovatelia biedili a často nemohli publikovať, on zastával dôležité funkcie v straníckej hierarchii. Mladík, ktorý vtedy pôsobil tak bezočivo voči národnej autorite, vlastne skríkol: Intelektuál je nahý! 
Ako poslanec ponovembrového Federálneho zhromaždenia za SDĽ hlasoval Mináč väčšinou proti vládnym návrhom zákonov, ktoré premieňali Československo na slobodnú krajinu s trhovým hospodárstvom. Vo svojich publicistických textoch kritizoval novú dobu. Hromžil na „zažívací trakt konzumnej spoločnosti“, „ideologickú krutosť klausočalfizmu“, či „večne nenažratú federálnu svoloč“. Nepáčila sa mu „maloimperiálna veľkočeská politika“, „monetárno-unitárny Klaus“, ani „malý slovenský inkvizítor – veľký federálny Mikloško“. Skutočnosť, že celý život slúžil totalite komunizmu, zakrýval upozorňovaním, že po roku 1989 žijeme v „totalite konzumu“.
Hoci Mináč odmietal ukričaný primitívny nacionalizmus ulice zo začiatku 90. rokov, jeho myšlienky sa tešili sympatiám v prostredí mečiarovcov. A prežívajú aj v intelektuálnom zázemí strany Smer. Ak Robert Fico hovorí o Jánošíkovi ako o prvom sociálnom demokratovi, brnká po strune „zbojníčenia“, ktorú v našej národnej povahe vycítil Mináč. V roku 2007 prišiel vtedajší predseda NR SR Pavol Paška s iniciatívou zavesiť na starú budovu parlamentu pamätnú tabulu s Mináčovým citátom. Keď sa z parlamentných lavíc ozvali kritici, predseda Národnej rady ich odbil s tým, že Mináčove slová o ústave vystihovali dobu, v ktorej vznikli. Tabuľa je tak na historickej budove Národnej rady umiestnená dodnes. A hoci by tam byť nemala, pretože Mináča ako kľúčového intelektuála 20. storočia síce treba poznať, ale nie sa k nemu takto hlásiť, hovorí veľa aj o súčasnom stave našej spoločnosti.   Kde sú naše hrady, 1968 (úryvok z diela)
Ak sú dejiny dejinami kráľov a cisárov, vojvodcov a kniežat, víťazstiev a dobytých území, ak sú dejiny dejinami násilia, lúpeže a vykorisťovania, potom nemáme dejín, aspoň nie sme ich podmetom. Ale ak sú dejiny civilizácie dejinami práce, dejinami prerušovanej, ale vždy znovu a znovu víťaziacej stavby, potom sú to aj naše dejiny. Sme národ staviteľov nielen v metaforickom, ale aj v skutočnom slova zmysle: vystavali sme ako murári, murárski majstri a šichníci aj Viedeň, aj Pešť, pomáhali sme stavať mnohé cudzie mestá: nerozrumili sme ani jedno.
Nie sme národ holubičí, sme národ plebejský: pána mať je neprávosť, no väčšia byť pánom! Možno je to cnosť z núdze; keďže sme nemali nádej byť pánmi, opovrhovali sme možnosťou stať sa nimi. Lenže všetky skutočné cnosti sú cnosťami z núdze, cnosťami z prinútenia: na takýchto cnostiach stojí práve budova civilizácie.
Viem, že náš prínos do dejín sveta je skromný. Ale ak sa raz budú merať dejiny civilizácie spravodlivo, čo značí podľa práce, ktorú kto do nich vložil, potom sa nemusíme báť: narobili sme sa aj vyše práva. Nemáme čo smútiť za takzvanou „veľkou“ históriou: je to história veľkých lúpežníkov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite