Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dovoz Sputnika V spustil koaličnú krízu. Rekonštrukciu vlády pripúšťa už aj Boris Kollár

Ján Lajčiak

.martin Hanus .časopis .téma

Hoci tak veľmi vynikal, stihol ho osud zabudnutého, opusteného intelektuála. Ale aspoň niečo dopadlo dobre: keďže pri nočnom svetle svojej fary usilovne písal, jeho myšlienky dnes, po 100 rokoch, aj vďaka internetu trochu ožívajú.

.tridsaťročnému mužovi ležalo Slovensko pri nohách. Aspoň tak dúfal. Ján Lajčiak si v neuveriteľne krátkom čase urobil doktorát filozofie na univerzite v Lipsku, kde napísal pozoruhodné dielo o semitských jazykoch. Neskôr zložil aj doktorát teológie na parížskej Sorbonne, na ktorej zanechal dizertačnú prácu o starozákonnom Ezechielovi. V zborníku slávnej univerzity stálo: „Táto práca, dôkladná, a zároveň príjemná na čítanie, je na to, aby sa z nej francúzsky národ naučil poznať a milovať jedného z najznámejších spisovateľov Starého zákona.“ .z Paríža na Bocu!
Paríž možno ležal slovenskému talentu pri nohách. Lenže o najväčšieho slovenského vzdelanca tej doby jeho vlasť nestála. Lajčiak sa hlásil na profesúru na bratislavskú teológiu, ale akademický výbor ho nechcel. Evanjelický kňaz aspoň veril, že pôjde na farnosť do nejakého podnetného prostredia, kde žije inteligencia, najlepšie na Gemer. Ale maďarskej cirkevnej elite prekážalo jeho silné slovenské presvedčenie. Nemali ho v láske ani martinské národniarske kruhy, zdal sa im priveľký liberál, ktorý zavádza „cudzozemské meradlá”. V lete roku 1905 písal Lajčiak v jednom súkromnom liste, že aj tak nemôže „národ svoj utrápený opustiť” a chce sa ako kňaz podieľať „na dvíhaní zaostalého slovenského ľudu”. Napokon Lajčiaka prevelili do celkom odľahlej liptovskej dedinky Boca. Tu aj zomiera, ako 43-ročný, neobľúbený aj morálne spustnutý kňaz, presne v deň vzniku Československa. Samuel Štefan Osuský, ktorý objavil a o dva roky neskôr vydal jeho nedokončený rukopis, už len horko zaplakal: „Tak. Sem sa dostal náš Lajčiak. Z Paríža na Bocu! (...) Hrozná tragika.” .proti ľahostajníkom
Kniha, ktorá vyšla pod názvom Slovensko a kultúra, je dôkazom génia. Lajčiak sedel iba nad knihami, nemal sa pritom s kým o svojich myšlienkach zhovárať a ani nemal isté, či knihu niekedy vydá. Napriek tomu necítiť zatrpknutosť. Kniha nesie zaiste aj dobové nedostatky – Darwinovou evolúciou očarený kňaz možno miestami až príliš prenášal prírodovedné poznatky na oblasť spoločnosti. O kultúre filozofujúci Lajčiak však takpovediac založil slovenskú sociológiu. Rozoberá slovenskú dušu, typológiu Slovákov, tunajšie „klikárstvo”, fenomén masy, ktorú nevníma ako jednoliaty kolektív, ale ako súbor psychických individualít s bohatou vnútornou diferenciáciou. Zároveň je tu veľa dobových postrehov, prekvapivo platných aj dnes: kritizuje nedovzdelaných kňazov či mladých vzdelancov, ktorí sa zo zahraničia vrátia očarení cudzími pomermi, a nie sú schopní vidieť, že i doma sú vzácne kultúrne poklady. Ale podáva si aj „ľahostajníkov”, ktorým sa nedostatky slovenskej kultúry zdajú úplne normálne a nevedia sa rozohniť za žiadnu ideu. Ústredným mottom Lajčiaka je však kultúra. Polemizuje so štúrovskou generáciou a najmä jej nasledovníkmi, ktorí zotrvávajú pri idealizovaní slovenského ľudu a až prílišný dôraz kladú na reč. „Nie reč, lež kultúra má byť heslom v zápase, ktorý slovenský národ vedie za svoju existenciu.” Lajčiak upozorňuje, že slovenskú reč využívajú aj časopisy, ktoré sú v skutočnosti nástrojom maďarizácie. Slováci sa však majú zamerať na kultúru a majú byť naplnení „istou hrdosťou”, že mali po stáročia vplyv aj na maďarskú kultúru. Kultúryschopnosť národa vyviera z jeho „morálnej energie”, ktorá ženie jednotlivcov aj masu do uskutočňovania kultúrnych ideálov. Lajčiak preto apeluje na inteligenciu, že nestačí iba písať beletristické diela, ktoré sa, navyše, často nevenujú skutočným problémom. Slováci podľa neho potrebujú odbornú a vedeckú literatúru. .liberál s obmedzením
Lajčiak platil vo svojej dobe za liberála. Ale bol to trochu iný liberalizmus než dnes. Na jednej strane sa zastával feminizmu, až nadšene sa odvolával na emancipovanú spisovateľku Hanu Gregorovú, manželku J. G. Tajovského, na druhej strane sa dôrazne zastával rodinných hodnôt, odsudzoval trend jedno- a dvojdetných rodín a nadovšetko vyzdvihoval ženy, ktoré si strážia čistotu. Na jednej strane kritizoval cirkev a kňazov, že nekráčajú s modernou dobou a vedou, na druhej strane ho znepokojoval úpadok viery v kruhoch inteligencie. Na jednej strane sa netajil blízkosťou k antikonzervatívnemu Hlasu a tvrdil, že Slováci sa musia otvárať výdobytkom cudzích kultúr, na druhej strane hromžil proti niektorým pokrokárskym ideám Vavra Šrobára, ktorý „hodil do slovenského života kus otravy”.
Július Satinský raz povedal, že na stole slovenského intelektuála by nemala chýbať Biblia a eseje Alexandra Matušku. Lajčiakovu knihu o slovenskej duši ani netreba mať na stole, stačí si ju vygoogliť. Slovensko a kultúra (Úryvok z knihy)
Tu mám na mysli idealistov Štúrovej doby. Národné ideály natoľko rozpaľovali mysle slovenských vodcov, že na iné ani myslieť nestačili. (...) I v prítomnej dobe stretáme sa s takýmto zrodom ideí. Tu menovite pripomínam našich idealistov Hviezdoslava a Vajanského. I u nich máme pred sebou národ krásny, šľachetný, boriaci sa s každodennou hrudou, ale postrádame u nich nahú skutočnosť slovenského života.
(...)
Slovenské kňažstvo nestojí na vedeckej úrovni svojho povolania. Na akadémiách jednostranne a dosť povrchne vzdelané nevyjde do života s obšírnejšími vedeckými znalosťami. Po vstupe do života všetko ďalšie učenie zväčša prestáva alebo keď sa i koná, tak veľmi jednostranne. V najkardinálnejších otázkach teológie nie si je kňažstvo načistom. Tým menej je orientované v iných odboroch vedy. Pusť sa do vedeckého rozhovoru s kňazom a dá ti neuspokojujúce odpovede alebo hľadí vedeckým dišputám vôbec sa vyhnúť. U tých, ktorí sú funkciami obťažení, neobstojí námietka, že niet času zaoberať sa vedeckými otázkami. Času je, len si ho treba chcieť nájsť. Dobré remedium je: neskoro líhať, zavčasu vstávať. Čas je taký poklad v ľudskom živote, s ktorým treba vedieť náležite šafáriť. Potrebné je pritom prísne disciplinovanie ľudskej energie. Len takýmto spôsobom sa môžu vykonať veľké veci.
.1920
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite