Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ľubomír Lipták

.eva Čobejová .časopis .téma

Jeho život kopíruje klasický model života slovenského ľavicového intelektuála druhej polovice 20. storočia. Najprv očarenie komunistickými ideálmi, postupné triezvenie, tvorivé nadýchnutie sa v 60. rokoch , potom poníženie a odstavenie z verejného života.

.narodil sa v Melčiciach, gymnázium skončil v Trenčíne a svoju budúcnosť videl  v novinách. Preto v Prahe v rokoch 1948 – 1952 vyštudoval Vysokú školu politickú a sociálnu. Ale napokon po škole nastúpil do Historického ústavu SAV. Historici boli v tom čase privilegovanou skupinou, lebo komunisti súrne potrebovali vlastnú interpretáciu dejín, v ktorých by sa vyzdvihla ich historická úloha. To mohli urobiť len nové generácie historikov stotožnené s novou ideológiou a vychované už v jej duchu. Lipták k nim patril. Neskôr v kritickej analýze toho obdobia napísal, že tejto generácii nechýbalo sebavedomie priekopníkov, zápal misionárov, vášeň reformátorov, ale „ani slepá viera sektárov“.
Po vytriezvení z budovateľského opojenia Lipták považoval za kľúčové zodpovedať otázku, prečo veľká väčšina historikov tak jednoznačne a hladko prijala stalinskú koncepciu historického vývoja. Výklad dejín, ako ho priniesol stalinizmus, sa podľa Liptáka až prekvapujúco hodil na slovenské pomery a potreby. „Aspoň sa nám to vtedy mnohým zdalo,“ povedal v roku 1968 na zjazde historikov v Martine.
Lipták nikdy nebol historikom, ktorý sa zameria na jednu tému a tú potom pitve do hĺbky. Jeho zaujímala filozofia dejín, rozmýšľal o ich zmysle, logike, súvislostiach a kontextoch. Kritizoval, že bezradná slovenská historiografia sa vyžíva iba v „mozaikovitej“ vedeckej práci, keď si každý historik vytvorí svoju tehličku, a potom si urobí čiarku na dodací list. Lenže chýba „finálna výroba“, teda akási syntéza, v ktorej by si autor trúfol aj na širšie zovšeobecnenia. Ľubomír Lipták sa preto pokúsil o koncepčný výklad moderných slovenských dejín. Mal na to predpoklady – okrem širokého prehľadu historika, ktorý sa nezaoberal len politickými udalosťami, ale vnímal aj hospodárske či sociálne dejiny, mal ďalší bonus: talent písať. Ako autor sebavedomo siaha po metafórach, sarkazme, irónii, po novotvaroch. Jeho kľúčové esejistické dielo Slovensko v 20. storočí je napísané s obrovskou autorskou vášňou, ktorá stanovila nové štandardy na tvorivý výkon slovenského intelektuála. 
Knihu písal Lipták od septembra 1967 do februára 1968. Napísať už bolo možné všeličo, ale nie všetko. Lipták  pri druhom vydaní knihy pripomenul, že vtedajšie „mantinely liberalizmu“ sa preceňujú. Ak v tomto diele dnes niečo chýba, tak je to téma náboženstva a cirkví, aj opísanie teroru, ktorý proti veriacim a cirkvám rozpútala komunistická strana. To Lipták nereflektuje. Dôvodom môže byť skutočnosť, že túto citlivú tému sa ešte ani v 60. rokoch nedalo otvoriť, ale vysvetlenie možno hľadať aj v Liptákovom celoživotnom ľavicovom presvedčení (aj po Novembri sa hlásil k sociálnej demokracii), ktoré túto tému podcenilo.
Liptákova kniha napriek tomu patrila medzi prvé diela, ktoré nová garnitúra zakázala. Jej autora vyhodili zo strany aj z Historického ústavu. Komunisti mu  nemohli odpustiť, že nepísal len o omyloch, ktoré sa pri budovaní socializmu stali, ale jeho pochybnosti boli oveľa silnejšie: „Deformácie neboli výsledkom nejakých osobných chýb, omylov, prechmatov, ale logickým dôsledkom nastúpeného politického kurzu,“ tvrdí napríklad Lipták. Svojím dielom nahneval aj historikov, ktorí obhajovali Tisov slovenský štát – tí mu ešte aj po smrti vykrikovali, že je národný nihilista, ktorý si neváži vlastnú štátnosť. V súvislosti so slovenským štátom a Povstaním Lipták píše, že to bol zápas o dušu národa, teda či sa utvrdí idea vlastnej malosti, slabosti, bezvýznamnosti, neschopnosti určovať osud, teda idea o tom, že sme takí nepatrní, slabí, každým kopaní a znásilňovaní, že sa nám nakoniec aj tak musí všetko prepáčiť. Lipták uvažuje aj o idei ‚menšieho zla´, či sa definitívne usadí v slovenskej politike i vo vedomí národa ako čosi osudové. „Alebo zvíťazí presvedčenie, že vo chvíli, keď ide o budúcnosť Európy, musí sa aj z tejto krajiny, ktorá sa predsa vždy toľko snažila, aby bola jej rovnocennou molekulou, ozvať hlas a čin?“
Po Novembri sa Lipták vrátil do Historického ústavu, venoval sa vzdelávaniu mladých ľudí, písal, vášnivo diskutoval. Ako pokorný a skromný človek sa držal v úzadí, bol stále skôr pozorovateľom ako aktérom, ale aj tak sa v búrlivých ponovembrových rokoch stal verejným intelektuálom, ktorý usvedčoval politikov  z účelového prispôsobovania histórie. Až do svojej smrti v roku 2003 to robil to s múdrosťou a noblesou, ktorá bola v slovenskej spoločnosti zriedkavá. Neprežité dejiny (Úryvok z knihy)
Z dôvodov, ktoré historiografia už vie vysvetliť, naša spoločnosť si vybrala pred desiatimi rokmi program nazývaný „návrat do Európy“ vo variante, ktorý môžeme pracovne nazvať „reštitučný“. Povinnosťou historiografie je skúmať, s akou historickou skúsenosťou, nielen hnuteľným a nehnuteľným majetkom sme do toho procesu vstupovali, vstupujeme a ešte niekoľko desaťročí budeme vstupovať. Pretože sa nevraciame do útulného domova, ktorý sme pred časom opustili, trocha sme sa potúlali, a teraz s nádejou vyzeráme na prahu láskavého otca, ktorý iba trochu prešedivel. Je to však celkom inak.
Martin M. Šimečka svojho času napísal, že sme už precitli z jedného sna, sna o sebe samých. Teraz sa musíme prebudiť zo sna o Západe, ktorý sme tak obdivovali pre jeho noblesu a vkus. Musíme si priznať, že napriek demokratickému náskoku má rovnaké sklony k demagógii ako my a že nás neuchráni pred naším zlyhaním, pretože aj on zlyháva. A s tým novým sebavedomím sa musíme pokúsiť nedovoliť Západu, aby sa rozpadol práve v čase, keď sme sa stali jeho súčasťou. Ak sa nám to nepodarí, bude to naše ďalšie zlyhanie, tentoraz spoločné. Na odvrátenie takéhoto zlyhania by sme mali využiť prežité aj spoločne neprežité dejiny. Neprežité dejiny sa nedajú dobehnúť, dajú sa však poznať a použiť. Alebo zneužiť, práve ako tie prežité. To však nie je problém dejín ani minulosti, ale prítomnosti. Teda nás.

.2003
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite