Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kresťanstvo, rušivý prvok?

.janka Lizáková .tomáš Hupka .časopis .náboženstvo

Kresťanstvo predstavuje korene Európy. Budúcnosť Európy závisí aj od toho, či si tieto korene dokáže uvedomiť. Európa totiž nebude môcť zohrať historickú úlohu medzi svetovými kultúrami, ak si neponechá kresťanstvo ako súčasť svojej identity.

Podľa rabína Sacksa je Európa najsekularizovanejším regiónom sveta. Okrem toho je jediným kontinentom, kde klesá pôrodnosť a počet obyvateľstva. Je tu súvislosť medzi nábožnosťou a chápaním rodiny. „Kamkoľvek sa dnes pozriete, či sú to Židia, kresťania, alebo moslimovia, čím religióznejšia je spoločnosť, tým početnejšia je rodina.“ Byť rodičom znamená prinášať značné obete. „Kde však dnes v Európe nájdete miesto pre odriekanie v prospech budúcich generácií?“ Časom možno väčšina spoločnosti v Európe povie kresťanom: Ste medzi nami cudzí a vaše hodnoty nie sú našimi. Nepatríte k nám. .cudzota kresťanstva
Nie je však táto „cudzosť“ obsiahnutá aj v jadre kresťanstva? „Ak vás budú ľudia nenávidieť, pamätajte, že mňa nenávideli skôr ako vás,“ povedal Ježiš pri poslednej večeri (Jn 15, 18). „Nenapodobňujte zvyky a spôsoby ostatného sveta a zmeňte celé svoje zmýšľanie,“ vyzýval apoštol Pavol rímske spoločenstvo (Rim 12, 2). Cítia sa ako cudzinci v tomto svete, ktorý ich odvrhol a pohŕda nimi. Ale oni akceptovali túto cudzosť. „Náš domov je na nebesiach,“ povedal Pavol. Títo „cudzinci“ však nie sú sekta, čo žije v odlúčení od sveta. Chcú tento svet pretvárať tým, že pretvoria ľudí. Nazývajú to metanoia – obrátenie a na „cudzincov“ sa prekvapivo angažujú pri budovaní humánnejšej spoločnosti.
Rímska kultúra nemala problémy s integrovaním cudzích náboženstiev a ony nemali problém so svojou integráciou do cisárskeho kultu. Len židia a kresťania nechceli byť zaradení ako ostatné náboženstvá do pohanského Panteónu. A preto sa im vyčítalo, že sú nepriatelia spoločnosti.
Ich nárok, byť vera religio sa považoval za domýšľavosť. Paradoxom je prepojenie nároku, byť vera religio s presvedčením, že tým zastupujú univerzálnu vera philosophia, prístupnú pre všetkých rozumne mysliacich. Kresťanstvo ako pravá filozofia? Hneď od začiatku tu bol nárok, aby sa v čiastočnom zjavení tak u prorokov, ako aj u Ježiša Krista hovorilo o univerzálne platnej a rozumu prístupnej pravde.
Odpor bol veľký a jeho politickým prejavom bolo široké prenasledovanie. Mučeníctvo sa však považovalo za dôkaz toho, že kresťanstvo je skutočne vera religio a vera philosophia, za ktorú sa oplatí zomrieť. S ohľadom na prenasledovanie možno považovať za zázrak rýchle rozšírenie kresťanstva na celý dovtedy známy svet a  jeho vývin na štátne náboženstvo Rímskej ríše. .obnova spoločnosti
Rané kresťanstvo pred Konštantínom bolo pre mnohých fascinujúce. Mnohé z obrodzujúcich hnutí v európskom kresťanstve sa orientovali podľa týchto počiatkov, keď si kresťanská viera nachádzala cestu do sŕdc ľudí bez zbraní, bez ochrany a zákonov cisárov a štátu.
Nová epocha, „stredovek“, sa začína pokresťančením cisára. Nebol to sen prenasledovaných kresťanov? Čo ak sa jedného dňa stane cisár kresťanom? Zabezpečilo by to slobodu cirkvi. Bola by chránená pred prenasledovaním, mohla by sa slobodne rozvíjať. Ale ten sen sa rýchlo skončil.
Dopady sú všeobecne známe: rozvojom „Svätej rímskej ríše“ vznikla na jednej strane počas storočí samostatná, rozvinutá, kresťansky ladená kultúra – kultúra latinského stredoveku. Na druhej strane sa rozvinul konflikt medzi cisárom a pápežom o postavenie na čele ríše.
Boj o moc spôsobil krízu, ktorá sa vyvíjala od stredoveku a vyústila do reformácie, rozdelenia západnej cirkvi, konfesijných bojov a do osvietenstva a sekularizácie.
Je omylom veriť, že náboženstvo či náboženské spoločenstvo sa posilní, keď sa spojí so štátnou a politickou mocou. Náboženstvo, samozrejme, potrebuje ochranu štátu, ale náboženstvu nerobí dobre, ak sa identifikuje so štátnymi štruktúrami a politickými inštitúciami. Kresťanstvo prosperuje vtedy, keď sa nesnaží o splynutie so štátom, ale je inšpirujúcou silou autentickej viery. .tribunalizácia Boha
Roztrieštenie viery v 16. storočí hlboko otriaslo západnou spoločnosťou. Ani si nevieme predstaviť, aké traumy pre ľudí znamenalo rozdelenie na „novú“ a „starú“ vieru. Jeden z najhorších dôsledkov náboženských vojen bola „teritorializácia“ vyznania viery. Je strašné, keď v určitom období  neexistuje viera v možnosť spolužitia náboženstiev, jazykov, kultúr a národov.  Mnohonárodná Habsburská ríša predstavovala protipól. Takže nie div, že bola zničená, aj keď ponúkala integráciu, o dosiahnutie ktorej sa dnes snažíme.
Náboženské vojny mali aj iný dôsledok: ľudia mali dosť teologických konfliktov. Snažili sa nájsť základ, na ktorom sa mohol vybudovať štát bez závislosti od teológie a konfesie. Tento základ mal byť zakorenený v matematicko-prírodovednom myslení. Tu teda musí byť základ pre porozumenie práva, etiky a metafyziky, a to bez ohľadu na vieru.
Ale celá vec má dva háčiky: po prvé, budúci pokrok mi dnes nepomôže. Vtedy už budem mŕtvy. A existujúca neprávosť a utrpenie sa tým nevymaže. A po druhé, existujú odôvodnené pochybnosti o neobmedzenom pokroku. Taký totiž neexistuje. Očakávania, ktoré sa vkladali do marxizmu a iných foriem viery v pokrok, sa nenaplnili. Ani sa naplniť nemohli, lebo sme na zemi len hosťami. Čas nášho putovania na zemi je ohraničený, jej zdroje takisto. .ovocie kresťanstva
Mohli by sme menovať mnohé prvky, ktoré sú pozitívnym ovocím kresťanských koreňov a nemali by zaniknúť.
Stvorenie človeka na Boží obraz, o ktorom hovorí Biblia na prvej strane, je nesmierne významné pre „európske“ hodnoty. Stvorenie človeka na Boží obraz je základom ľudskej dôstojnosti, garanciou jej nepodmienenosti a univerzálnosti. Túto dôstojnosť nám nikto nemôže vziať.
Jedinému Stvoriteľovi a rovnakej Božej podobe odpovedá presvedčenie o jednotnosti ľudstva. Ľudia sú jedna rodina. „Vy teraz žijete celkom nový život, ktorý vedie k čoraz vyššiemu poznaniu dobra a k čoraz vernejšej podobe s Kristom, jeho zdrojom. Tento nový život už nepozná národnostné, rasové ani sociálne rozdiely.“ (Kol 3, 10). Podľa Maxa Horkheimera je jednotnosť ľudstva jeden z najdôležitejších príspevkov židovsko-kresťanskej tradície.
Človek bol stvorený na obraz boží, a preto má dar, ktorým sa najväčšmi približuje k Bohu: slobodu. Na rozdiel od pohanských bohov, pri ktorých ľudí ovplyvňuje fatum, priniesla biblická podoba ľudstvu slobodu. Boh, ktorý od človeka žiada, aby ho miloval „z celého srdca“, nemôže toto srdce nútiť, aby mu odpovedalo láskou. Tu vidím najhlbší koreň náboženskej slobody. .domov
Situácia kresťanstva v Európe je paradoxná. V mnohých ohľadoch sa nachádzame opäť v počiatkoch kresťanstva: v nábožensky a kultúrne pluralitnom svete, takmer „pohanskom“, kde sa zabúda na storočiami osvedčené kresťanské princípy, kde vládnu povery a strach. Kresťania v Európe predstavujú nominálne väčšinu, ale praktizujúcich kresťanov je menšina. Ja však vidím situáciu kresťanstva v Európe ako napínavú a plnú príležitostí. Kresťanstvo je stále rušivý prvok, a predsa u mnohých vzbudzuje pocit domova. V Európe je čím ďalej, tým viac ľudí, ktorí sa „vracajú domov“, teda ľudí, ktorí nachádzajú cestu zo sekulárneho spôsobu života do vedomej viery. O tejto ceste potom neraz hovoria ako o návrate domov.
V tom spočíva  nezameniteľná sila kresťanstva: poskytuje dvojité občianstvo, jedno pozemské a jedno nebeské. Kresťan je vo vzťahu k štátu slobodný, pretože nikdy nie je občanom len pozemského štátu. Autori sú publicisti. Christoph Schönborn/
Narodil sa v roku 1945 v Českej republike. Po štúdiu filozofie, teológie a psychológie vo Viedni a v Paríži vstúpil do rehole dominikánov. Za kňaza bol vysvetený v roku 1970. Nasledoval licenciát a doktorát z teológie a prednášanie na univerzite vo Freiburgu. V roku 1996 bol menovaný za viedenského arcibiskupa a o dva roky neskôr sa stal kardinálom. Je autorom niekoľkých kníh: Milovať cirkev, Cestou premenenia, Našli sme milosrdenstvo, Cesta modlitby a Rozhodni sa pre život. V septembri zorganizovala nadácia Polis v Žiline prednášku kardinála Schönborna: Kresťanstvo – základ európskej kultúry alebo rušivý prvok v nej? ktorá sa stala podkladom pre tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite