Po prvé – je úplný nezmysel, že novinár nesmie byť odpočúvaný. A nie je teda vôbec jedno, či boli traja ľudia z Pravdy odpočúvaní legálne, alebo nelegálne. Jednotný front našich médií, podľa ktorého Galko ohrozil slobodu ako málokto pred ním, je celkom falošný. Áno, novinár môže byť odpočúvaný len výnimočne, ale rovnako výnimočne, ako každý iný občan tohto štátu. Sme si rovní, neplatí žiadna stavovská výnimka. Ak nie sme ako médiá proti odpočúvaniu kohokoľvek, musíme strpieť aj možnosť, že sa bude občas týkať aj nás. Ochranou pred zneužitím je predsa súhlas sudcu, a ten bol daný opakovane. Ak sudca zlyhal, treba to vyšetriť, ale kričať vopred, že akékoľvek odpočúvanie novinára ide proti novembru 1989, je novinárska sebastrednosť. Mimochodom, aj ochrana našich informačných zdrojov ako dôvod našej odpočúvacej imunity je nezmysel. Ak nás naše kľúčové zdroje informujú cez telefón, sú to zdroje, alebo provokatéri?
Po druhé – novinár ide naozaj často na hranu zákona. Musí to tak byť, ak chceme priniesť to, čo moc pred verejnosťou skrýva. Kolega Marek Vagovič to dôverne pozná. Ale robíme to s vedomím, že sme na hrane, a tiež s vedomím, že cena je vysoká. A samozrejme, s predpokladom, že moc sa bude brániť s použitím všetkých svojich nástrojov (legálnych, ak je férová, ale aj nelegálnych, ak je skazená). Toto je údel médií, a nebolo by správne chcieť, aby nám ho práve štát zľahčoval. Médiá môžu v snahe nájsť dôkazy ísť na či za hranu zákona, lebo je to potenciálne prospešné pre spoločnosť, štát zasa môže v snahe udržať zákonnosť klásť médiám prekážky, lebo vzhľadom na chyby a pokušenia médií je to tiež potenciálne prospešné pre spoločnosť. Štát, ak koná neprávosť, riskuje, že bude médiami odhalený, novinár, ak prekročí zákon, riskuje, že bude nielen odpočúvaný, ale aj súdený. Naše šance sú vyrovnané, a tak to má ostať.
Po tretie – vojenské spravodajstvo neodpočúvalo troch ľudí z Pravdy preto, že písali negatívne o ministrovi, ani preto, že šli v investigatíve na hranu zákona, ale preto, že verejne používali informácie, ktoré sú tajné, čo bolo možné len v súčinnosti s osobami, ktoré priamo porušovali zákon. VOS navrhlo odpočúvanie a sudca usúdil, že je to dostatočný dôvod. Kde je tu vina Galka? Ak sa komukoľvek zdá, že to bol slabý dôvod na odposluchy, fajn, ale tu sa líšime len v miere citlivosti, nie v dodržiavaní zákona.
Po štvrté – po zverejnení rozhovoru bývalého ministra vnútra s odpočúvanou redaktorkou je jasné, že Pravda nefunguje ako normálny ľavicový denník, ale ako nástroj časti politikov. To dáva celej kauze nový rozmer. Boli odpočúvaní novinári vôbec novinári?
Po piate – je naozaj katastrofa, ak sa legálne odpočúvané telefonáty dostanú na verejnosť. A je úplne nevkusné, ak sa zverejňujú aj tie pasáže, ktoré nesúvisia s možnou trestnou činnosťou. Toto je aj prípad rozhovoru Kaliňáka s Vavrovou a v tom nesie zodpovednosť nielen ten, kto celú kauzu režíruje, ale aj Galko. Ale buďme ako médiá aj tu poctiví. Kto mal rozhodujúci nástroj na zverejnenie v rukách, my alebo politici?
Ľubomír Galko naozaj nie je typický slovenský politik. Je výborný v boji s korupciou, je priamy, ale občas uletí v slovníku a občas aj v návrhu riešení. Je to tak. Ale na druhej strane platí, že typický slovenský politik si zvykol na korupciu, produkuje najmä frázy a pokojne pôjde s Ficom. Čo je lepšie?
Po druhé – novinár ide naozaj často na hranu zákona. Musí to tak byť, ak chceme priniesť to, čo moc pred verejnosťou skrýva. Kolega Marek Vagovič to dôverne pozná. Ale robíme to s vedomím, že sme na hrane, a tiež s vedomím, že cena je vysoká. A samozrejme, s predpokladom, že moc sa bude brániť s použitím všetkých svojich nástrojov (legálnych, ak je férová, ale aj nelegálnych, ak je skazená). Toto je údel médií, a nebolo by správne chcieť, aby nám ho práve štát zľahčoval. Médiá môžu v snahe nájsť dôkazy ísť na či za hranu zákona, lebo je to potenciálne prospešné pre spoločnosť, štát zasa môže v snahe udržať zákonnosť klásť médiám prekážky, lebo vzhľadom na chyby a pokušenia médií je to tiež potenciálne prospešné pre spoločnosť. Štát, ak koná neprávosť, riskuje, že bude médiami odhalený, novinár, ak prekročí zákon, riskuje, že bude nielen odpočúvaný, ale aj súdený. Naše šance sú vyrovnané, a tak to má ostať.
Po tretie – vojenské spravodajstvo neodpočúvalo troch ľudí z Pravdy preto, že písali negatívne o ministrovi, ani preto, že šli v investigatíve na hranu zákona, ale preto, že verejne používali informácie, ktoré sú tajné, čo bolo možné len v súčinnosti s osobami, ktoré priamo porušovali zákon. VOS navrhlo odpočúvanie a sudca usúdil, že je to dostatočný dôvod. Kde je tu vina Galka? Ak sa komukoľvek zdá, že to bol slabý dôvod na odposluchy, fajn, ale tu sa líšime len v miere citlivosti, nie v dodržiavaní zákona.
Po štvrté – po zverejnení rozhovoru bývalého ministra vnútra s odpočúvanou redaktorkou je jasné, že Pravda nefunguje ako normálny ľavicový denník, ale ako nástroj časti politikov. To dáva celej kauze nový rozmer. Boli odpočúvaní novinári vôbec novinári?
Po piate – je naozaj katastrofa, ak sa legálne odpočúvané telefonáty dostanú na verejnosť. A je úplne nevkusné, ak sa zverejňujú aj tie pasáže, ktoré nesúvisia s možnou trestnou činnosťou. Toto je aj prípad rozhovoru Kaliňáka s Vavrovou a v tom nesie zodpovednosť nielen ten, kto celú kauzu režíruje, ale aj Galko. Ale buďme ako médiá aj tu poctiví. Kto mal rozhodujúci nástroj na zverejnenie v rukách, my alebo politici?
Ľubomír Galko naozaj nie je typický slovenský politik. Je výborný v boji s korupciou, je priamy, ale občas uletí v slovníku a občas aj v návrhu riešení. Je to tak. Ale na druhej strane platí, že typický slovenský politik si zvykol na korupciu, produkuje najmä frázy a pokojne pôjde s Ficom. Čo je lepšie?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.