Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Môj 17. november 2011

.štefan Hríb .časopis .editorial

V tento deň mávam zvláštny pocit. Na jedne strane som veľmi rád, že je to štátny sviatok, na druhej viem, že všetko spomínanie bude len odvarom zázraku z roku 1989. A hlavne: čo s tým sentimentom?

Ráno som vstal s chrípkou a asi aj angínou. Až do poobedia som nevládne prezeral, čo k výročiu prinášajú médiá. Bolo to ako každý rok – naše televízie chrlili najmä tony seriálového medu a nevkus, na českých kanáloch sa občas objavil skvostný dokument. Nič sa nemení, žiadne dobiehanie, ostávame svoji.
Poobede som zašiel na kávu k Benovi. V tom útulnom podniku som našiel Zuzu Piussi, ako čosi nakrúca. Keď som nazrel poza múr, to čosi bol  Fedor Gál. Dali sme si na privítanie rybičku (Benov krycí názov pre čosi ostré), a vybrali sme sa mestom. Fedor mi opakovane vravel, že život nie je práca, že všetko sú vzťahy. Hneď ich aj zažil – jedna skupinka akýchsi neznámych nespokojencov ho spoznala, začala mu rovno tykať a keď sme sa trochu vzdialili, zakričala: „Toto sme chceli, Fedor, toto?“ „Áááááánóóóóó,“ zakričal z plného hrdla Fedor a šli me ďalej. Ďalej však bola zasa len akási pani, ktorá otázku zopakovala a dodala čosi o podvodníkoch. Vzťahy sú fakt najviac.
Prišli sme na kávu pri Námesti SNP. Už tam sedel Martin Mojžiš, a viacerí ľudia Novembra. Pripravovali míting. Keď sa začal, obrovské námestie bolo nielen mrazivé, ale aj pusté. Hlúčik ľudí si na mieste činu uctil najväčší sviatok našich novodobých dejín. Nestráviteľný protiklad.
Potom som zašiel k Bielym vranám. V sále Open society postávali ľudia, ktorých osudy ešte 22 rokov po Novembri strpčuje komunistická zlovôľa, nezákonnosť, bezprávny štát. Bolo to skvelé spoločenstvo hrdých ľudí, ale mal som pocit, že všetci sme si pridobre vedomí, kde to žijeme. A že vtipkovaním o harabinovských pomeroch iba prekrývame svoje obavy. Neschopnosť väčšiny stáť za hodnotami, zákonom či spravodlivosťou sme povýšili na našu skvelú schopnosť prežiť. Táto podstata nášho národného bytia sa nemení, preto sú normálni ľudia Biele vrany.
Večer som vošiel do zahmleného areálu STV, v ktorom sa zastavil čas kedysi pred 30 rokmi. Je tam milá pani vrátnička, ochotný bufetár, a viacerí jednotlivci, ktorí cítia a chcú kvalitu. Ale inak je to opustený skanzen. V Lampe sme si pustili Kryla, český celovečerný dokument Tenkrát o páde komunizmu u nás a voľbe Václava Havla, a študentský film o Ivanovi M. Jirousovi. Keď som to sledoval, uvedomil som si dve veci: že Česi majú stále veľký náskok v kvalite aj kvantite, a že zmeny pred 22 rokmi sa zúčastnilo najmä množstvo normálnych, autentických ľudí. Z tých českých Jiří Křižan, Šimon Pánek, Michael Kocáb, John Bok, Martin Mejstřík, Václav Malý, zo slovenských svetroví ľudia VPN, disidenti KDH, viacerí študenti, Tono Srholec. Kde je tá normálnosť dnes? Prečo je v politike najmä plech a dunivé prázdno? Prečo aj mládežnícke politické organizácie postupne preberajú frázy a boja sa verejne povedať to, čo si vášnivo hovoria v krčme? Usmiali sa pri tejto mojej otázke. Čo nás to všetkých zviazalo a skrotilo?
A vtedy prišla hviezdna chvíľa môjho 17. novembra 2011. Keď som mal v štúdiu syna Milana Kňažka, dcéru Dana Bútoru, syna Vladimíra Palka a dcéru Petra Smolíka, zistil som, že normálnosť, prirodzenosť, otvorené oči a jasný jazyk tu stále sú, len ich bežne nevidím. Tí štyria mladí ľudia ma vyliečili z chrípky, angíny aj skepsy súčasne.
Sme slobodní k tuposti, živočísnemu prežívaniu, straníckym podvodom a korupčnej lži, ale aj k normálnosti, hľadaniu a snom. Robo, Hanka, Vlado a Katka, bolo mi cťou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite