Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Komplexy a chýbajúce tradície

.eduard Chmelár .časopis .téma

Slovenská demokratická ľavica má doteraz z Gustáva Husáka komplex. Bol totiž takou výraznou postavou našich dejín, že zatieňoval všetkých historických predstaviteľov sociálnej demokracie. Aj tak je z ideologického hľadiska nepochopiteľné, že slovenská sociálna demokracia sa hlási k tradícii významných, ale predsa len komunistických intelektuálov – Novomeského, Clementisa a v latentnej podobe aj Husáka.

Kým Novomeského a Clementisa však ľavičiari hlučne oslavujú, s Husákom majú problém. Chceli by na ňom vyzdvihovať to, že bol autorom Deklarácie SNR z 1. septembra 1944, že sa v komunistickom žalári správal počas mučenia mimoriadne statočne, že bol duchovným otcom federácie – ale nikdy z neho nedokážu zmazať, že bol zároveň symbolom normalizácie a komunistického prevratu na Slovensku.
Husák je asi najzložitejšou postavou slovenských dejín 20. storočia. Rozhodne to nie je politik, na ktorého by sme mohli byť hrdí. A jeho vinu nezmenšuje ani to, ak triezvo priznáme, že do našich dejín sa zapísal aj pozitívnymi projektmi. Husák silne pôsobil aj na svojich politických oponentov. Určitý obdiv mu nevyjadroval len Ján Čarnogurský, ale aj prvý ponovembrový minister zahraničných vecí Jiří Dienstbier. Dnes sa však k nemu dokáže hlásiť len stalinistická KSS, ktorou by asi pohŕdal.
Je preto zaujímavé, že mnohí slovenskí ľavičiari nemajú problém s Lacom Novomeským, ktorý sa správal v 50. rokoch zbabelo a vyzdvihujú na ňom citlivú básnickú dušu. Podobne je to s Vladom Clementisom – akoby všetky jeho politické hriechy zmylo umučenie. To Husák si vybudoval práve v komunistickom väzení, kde odolával krutému mučeniu, mimoriadne silný kredit a stal sa pre mládež 60. rokov hrdinom. Aj preto je nepochopiteľné, že tento človek s obrovskými ambíciami ako generálny tajomník ÚV KSČ a prezident republiky rezignoval na skutočnú moc a stal sa zajatcom najprimitívnejších nositeľov brežnevovskej politiky v Československu.
Husák patrí do dejín, nie však do tradícií slovenskej sociálnej demokracie. Lenže tá doteraz ani nezakopla o skutočných sociálnych demokratov, napríklad o Ivana Markoviča, ministra obrany a prvého podpredsedu československého parlamentu, ktorý sa ako pravá ruka generála Štefánika výrazne zaslúžil o vznik republiky a bol popravený v koncentračnom tábore Buchenwald. Ani o Ivana Dérera, podpredsedu Československej sociálnodemokratickej strany, ministra školstva a spravodlivosti, významného bojovníka proti komunistickej diktatúre a za demokratický charakter ľavice (ale táto historicko-ideologická negramotnosť platí aj pre kresťanských demokratov a ich naviazanosť na extrémne krídlo ľudáckeho hnutia). To, že sú tieto osobnosti takmer neznáme, je vina súčasnej sociálnej demokracie – túto tradíciu za nich pravica neopráši. Predstaviteľov vlastného ideologického prúdu si musí demokratická ľavica zviditeľniť sama. Autor je vysokoškolský pedagóg
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite