S koncom školského roka odchádza ďalší ročník talentovaných maturantov na zahraničné univerzity. Exodus tých najšikovnejších sa stal štandardom. Už toto samotné napovedá o Slovensku veľa, pričom dôvodov odísť pribúda. Niektoré sú vážne, iné menej, ale stačia na to, aby nás vyháňali za hranice Slovenska.

Môže symbol niečoho živého, energického a priebojného metastázovať do strnulej podoby? Zdá sa, že sa to dnešnému svetu darí. Do spoločnosti už roky preniká, a pomaly sa v nej ustaľuje kategorický imperatív – byť mladý.

O dospievaní toho bolo napísané už veľa. Strata ilúzií, prechod do reálneho sveta, náhle precitnutie sprevádzané zmätkom, neistotou a bolesťou. O tom všetkom podáva taliansky spisovateľ v knižke Emauzy nenápadnú výpoveď, ktorá však vo svojej všednosti nadobúda čarovný, intímny a duchovný rozmer, presahujúci samotnú tému dospievania, a stáva sa jedinečnou.

Zdá sa, že dnešní mladí muži stále viac inklinujú k rôznym vplyvom mizogýnie či radikalizmu, čo sa odráža aj v rovine politickej a vzťahovej. Vidíme mužskú agresivitu a frustráciu, ktoré však môžu vyvierať z niečoho jednoduchšieho a v podstate prirodzeného.

Stali sa našou neoddeliteľnou súčasťou. Nebolo to zo dňa na deň, no o to viac nás postupne ovládli. Ovplyvňujú náš čas, aktivity a často dokonca aj naše názory a preferencie. Fenomén sociálnych sietí má ďalekosiahle následky – na osobnosť a psychiku človeka, aj na všetko ostatné. Otázka „čo s tým?“, sa javí ako výzva storočia.

Michel Houellebecq je v súčasnosti jednou z najvýraznejších literárnych osobností vo svete. Jeho špecifické knihy vyvolávajú v spoločnosti obdiv, no hlavne kontroverzie a pobúrenie. Často býva označovaný za islamofóba, mizantropa a nihilistu, či proroka civilizačného rozkladu. Nedajme sa ale odradiť – za týmto všetkým sa totižto ukrýva jedinečná výpoveď, ktorej porozumenie je v čase dnešných výziev z môjho pohľadu kľúčové.

Zrušením pracovného pokoja počas 17. novembra podalo Slovensko správu o tom, ako málo pre nás boj za slobodu a demokraciu znamená. Naši severní susedia však k týmto hodnotám pristupujú inak a svoj zápas s totalitami majú dôkladne v pamäti. Stačí zájsť do mesta Gdansk a prostredníctvom dvoch veľkolepých múzeí človek pochopí, ako si svoju minulosť môžeme pripomínať.

Po zmene ústavy zahltila verejný priestor kritika kresťanských demokratov, a oprávnene. Miestami sa však preklopila do spochybňovania samotného konzervativizmu – čím poodhalila náš dôležitý problém.

Odlišnosti medzi mužmi a ženami existovali vždy, avšak zdá sa, že s prichádzajúcou generáciou sa nielenže prehlbujú, ale dokonca nadobúdajú nový, doposiaľ nepredstaviteľný charakter. Vyzerá to tak, že moderná spoločnosť nás nechtiac postavila pred problém, ktorý útočí na najzakladanejší pilier spoločnosti – na vzťahy, a my nevieme, čo z neho nakoniec vyplynie.

V kultovej pesničke Richarda Müllera sa spieva: Prečo vy, ľudia 20. storočia, máte vždy zachmúrené obočia? S dnešnými mladými sa začal spájať podobný pojem, ktorý však nepopisuje iba obočie, ale rovnako aj ich výraz tváre a nepriamo i pohľad na svet. Nedajme sa ale pomýliť, na všetko sa totiž treba dívať z dvoch uhlov pohľadu.