Neviem, ale občas ma pochytí to neovládateľné nutkanie napísať list niekomu, o kom dobre viem, že mi nikdy neodpovie. Nie preto, že by nechcel. Jednoducho si list nikdy neprečíta.

Sobota by mal byť deň nič nerobenia. Ale veď v podstate nič nerobím už viac ako týždeň. Len sedím na zadku a búcham do klávesnice počítača.

Potlesk sa ozýval na celom Slovensku. Tento, ktorý počujete, znel na Račianskom mýte.

Upozorňujem, že v sobotu a nedeľu denník asi nebude. Dôvod je jednoduchý. Zachvátila ma hrozná choroba s názvom lenivosť.

V ôsmy deň dobrovoľnej karantény som sa dozvedel, že naši vedci nedriemu a driemať by som nemal ani ja. Vraj každý senior by mal aspoň 40 minút denne chodiť.

Tento denník začne nezáväzne, ale hneď po úvode prídu vážne témy.

Nebudem sa tváriť, že si bol pre mňa takým politikom, akým boli pre mňa nielen tvoji predchodcovia v úrade, ale aj mnohí iní.

Iba šesť dní a mne to pripadá ako mesiac. A keď si predstavím, že v byte strávim ešte najmenej sto dní, ani si to predstaviť nechcem.

Tentoraz bude mať nie veľmi dobrý začiatok a možno však veselý koniec, a prvýkrát vám ukážem svoju partnerku. Poďme na to.

4 dni mám za sebou a x dní pred. Nikto nevie povedať, dokedy tu bude ten sviniar koroňák vystrájať. Je však isté, že ja tu vydržím dlhšie.