Čo sa musí stať, aby sa po voľbách mohli meniť veci k lepšiemu? Nestačí vyhrať voľby. Štát môžu k lepšiemu zmeniť len ľudia, ktorí majú rovný charakter a ktorí zmenia hrubú politickú kultúru, ktorá na Slovensku prevažuje.

November 1989 bol najväčšou udalosťou v mojom živote, hovorí spisovateľ a básnik Ján Štraser. Prestal sa vraj báť byť sám sebou a stal sa slobodným človekom. Tvrdí, že pre mladých ľudí je dnes sloboda niečo samozrejmé, ale ak sa budú len nečinne prizerať na to, čo sa deje, tak nakoniec o ňu prídu.

Politický komentátor a znalec Ruska Jefim Fištejn na základe názorných príkladov a štatistických údajov popisuje úpadok Ruska a jeho márnu snahu stať sa superveľmocou.

Tých ľudí, ktorých som si vážil a mal rád, je oveľa viac ako tých, o ktorých tu napíšem zopár slov. Toto sú len útržky zo spomienok na tieto výnimočné osobnosti.

Kameraman Richard Krivda hovorí o tom, ako mu Štátna bezpečnosť ponúkala spoluprácu za to, že ho pustia cestovať do zahraničia, a aj o tom, ako mu Pavol Rusko nechcel povoliť, aby študoval na vysokej škole.​

Fedor Gál hovorí o dobe, keď sa rozhodovalo o našej budúcnosti. Ako sa podarilo odhaliť pravú tvár Vladimíra Mečiara aj o tých, ktorí to nevideli, lebo to vidieť nechceli.

Pozerám na to video a nechce sa mi veriť, že to, čo vidím, je realita, to čo počujem, skutočnosť.

Rok 1989 úplne zmenil môj život. Myslel som si, že celý život budem za ostnatým drôtom neochotne skúmať spravodlivosť. Tých 30 rokov vnímam napriek všetkému stále ako zázrak – hovorí Štefan Hríb.

Dva týždne po prepustení z väzenia putoval Ján Čarnogurský priamo do federálnej vlády. Ani nemal čas precítiť zmenu a uvedomiť si, že je slobodný. Viac ako radosť cítil zodpovednosť. V politike bol 13 rokov, potom sa vrátil do advokácie.

Z parlamentu by mal však zmiznúť čo najskôr. A to aj napriek tomu, že určite nie je jediný poslanec, ktorý má maslo na hlave.