V jeden jesenný podvečer roku 2005 som si našla vo dverách na pavlači odkaz od Sandry Tordovej z časopisu Notabene, aby som zavolala na nejaké číslo, že sa chcú so mnou zoznámiť františkánski mnísi. Skoro mi oči vypadli. Čo prosím? Mnísi?

Niekoľko tisícov predstaviteľov zo 194 krajín sa zišlo v mexickom Cancúne na ďalšom summite o globálnej klíme. Mnohí sklamaní jednotlivci si však dnes kladú otázku, čo môžu urobiť oni sami.

„Tudy ven... nevím, z které strany sa ke mně dostane svět... musí tu být přece nejaký směr?... každý prostor ma přece vchod a východ?” To nie sú náhodne povyberané útržky viet ani existenciálnou úzkosťou nasiaknutá poézia, ale celkom realistické pozorovanie sveta zvnútra mysle Martina Kleina.

Prečo sa kukurica nepodobá na nijakú divorastúcu rastlinu? Prečo sú pukance (popcorn) o toľko väčšie ako jednotlivé zrnká kukurice? Prečo sú kukuričné lupienky (cornflakes) chrumkavé? A prečo chutí americká coca-cola trochu inak ako európska?

Rokovania o usporiadaní vzťahov medzi Izraelom a Palestínčanmi sú testom pre troch lídrov. Pre tých, ktorých svet nepresne označuje ako umierneného, jastraba a novú krv.

Dvesto eur alebo 150-tisíc libier? Závisí od toho, kto v tej posteli (údajne) spal a následne ju nazval umeleckým dielom, kde bola posteľ vystavená a kto ju kupuje...

Na otvorenie výstavy Skriňa Matthewa Barneyho som išiel s nedôverou. Slávne meno v názve plus téma pohľadu do súkromia umelcov...

V kinách už ide ďalší celovečerný slovenský dokument. Režisér Peter Begányi prináša tému, ktorú už čiastočne načal vo svojej študentskej prvotine Pornoromantik.

Niet pochýb o tom, že lepšie je byť zdravý a mladý. Ale niet pochýb ani o tom, že mnohí naši spoluobčania, príbuzní, susedia či priatelia sú starí a chorí. Dokážeme prijať starobu ako prirodzenú súčasť nášho sveta, dokážeme ju oceniť alebo aspoň dôstojne prijať?

Máme doma komodu. V predsieni. Dosť veľkú. Ale aj predsieň je dosť veľká, takže sa stratí. Teda celkom nie. Celkom sa nestratí. Vidno ju. Aj bez okuliarov. Som rád, že ju máme.