Stretnutia s Einarom Örnom som sa obával. Jednak to je legenda: hral v kapelách Purkurr Pilnik, K.U.K.L. a Sugarcubes, spolupracoval s Damonom Albarnom, v súčasnosti má divokú a surealistickú elektronickú kapelu Ghostigital a ešte okrem toho je člen reykjavíckeho mestského zastupiteľstva za Najlepšiu stranu (Besti Flokkurin). A párkrát som ho videl na pódiu práve s tým Ghostigitalom a pôsobil na mňa ako mierne hysterický, bláznivý, sarkastický a neveľmi komunikatívny človek.

Do kaviarne Hressó na Austurstraeti v centre Reykjavíku však prišiel plachý, nenápadný, ticho (a islandsky šušlavo) rozprávajúci muž s náušnicou v uchu, dal si čokoládový koláč a presso, pozorne počúval moje otázky a potom na ne trpezlivo odpovedal. Časť z nášho rozhovoru nájdete v papierovom .týždni v rubrike Na ceste, viac z jeho rozprávania o islandskej hudobnej erupcii bude v mojej knihe, ktorá by mala vyjsť v najbližších mesiacoch vo vydavateľstve Artforum.

Na tomto mieste chcem spomenúť len jednu krátku časť z násho rozprávania. Einar spomínal mimoriadne úspešné americké turné Sugarcubes s U2 a Public Enemy v roku 1992. Sugarcubes mali vtedy už za sebou tri albumy, za ktoré zarobili pomerne veľa peňazí, tie však použili na financovanie svojho vydavateľstva Smekkleysa a ďalších umeleckých projektov na Islande. Keď sa vrátili z USA, vydavateľ od nich žiadal ďalšiu platňu, ktorá by ich pravdepodobne presunula do kategórie "za vodou". To sa im však nepáčilo a návrh jednohlasne zamietli. "Povedali sme si, že to radšej rozpustíme kapelu," hovorí Einar a dodáva, že oni sa vždy cítili byť punkáčmi. Presne to aj urobili. Einar išiel robiť čašníka a neskôr otvoril prvú internetovú kaviareň na Islande. Björk vystupovala v reykjavíckych kluboch s džezovým triom (z toho obdobia pochádza pôvabný album Gling Gló), ďalší členovia kapely si našli zamestnania a hudbe sa venovali a dodnes venujú len vo voľnom čase.

Neskôr mi Einar viackrát pripomenie, že nepovažuje Sugarcubes za nejaké vrcholné obdobie svojho hudobníckeho života. "Shit sometime happens," hovorí mi. Niekedy hráte na štadiónoch, inokedy čapujete pivo. "Dôležité je zostať pravdivý, nezabúdať na priateľov, na rodinu a snažiť sa o spravodlivosť." To už stojíme pri jazere Tjórnin pri reykjavíckej radnici a Einar si balí "predposlednú cigaretu v živote." Z rozprávania nás vyruší nejaká pani a veľmi intenzívne s Einarom (po islandsky) komunikuje. Zjavne sa na niečo sťažuje, je plná spravodlivého hnevu. Keď odíde, Einar sa usmeje, povie mi kto to bol (šéfka islandského zväzu umelcov) a aj to, že sa jej nepáčia uzávery kultúrneho výboru (Einar je jeho predsedom). "Nesmieš sa nechať viesť hnevom," hovorí Einar. Vtedy sa už rozprávame o Slovensku, o .týždni o mojej rodine. Nemôžem za to - Einar sa na to so záujmom pýta ako keby som bol vzdialený príbuzný, ktorého konečne po rokoch stretol.

Keď sa rozlúčime a Einar odíde do práce na radnicu, ja ešte chvíľu stojím pri polozamrznutom Tjórnine a rozmýšľam nad tým, čo mi to vlastne rozprával.

"Nechceli sme nahrať platňu len pre peniaze." 

"Nesmieš sa nechať viesť hnevom."