Tridsaťtri rokov od revolúcie v novembri 1989 je príležitosť na bilancie. No otázka o našej dospelosti môže budiť nedorozumenie. Pod dospelosťou si možno predstavovať stav ukončeného vývoja. To určite nie je náš prípad; no nie je to ani zlá správa.

Samozrejme, že 17. novembrom to neskončilo. Ani v roku 1989, ani tým dnešným. Aj blesky „z jasného neba“ majú svoj pôvod. To platí aj pre zmeny politických režimov. A nejde len o ich prehistóriu, ale aj o ich pokračovanie.

Ukrajinský vojenský postup a ruská strata iniciatívy sú aj na prahu zimy akiste dobrou správou. Cesta ku konečnému víťazstvu Ukrajiny a skutočnému posilneniu bezpečnosti slobodného sveta však ešte zďaleka nekončí.

Ako to vyzerá s našim zdravotníctvom? Prečo by sme mali chápať Maďarov? Kedy bude Slovenská televízia naozaj verejnoprávna? Čo ukazuje o našom školstve vymenovanie Plavčana za rektora?

Ktovie, možno by sme mali jasať nad tým, že Slovensko je dnes dostatočne európske a dostatočne svetové, aby jeho spoločnosť rozdeľovali ideové spory, ktoré sme sami nevynašli, no v ktorých pátose a zášti sa náhle cítime tak doma.

Dňa 22. júna 1941 zaútočili ozbrojené sily nacistického Nemecka a spojencov Osi na Sovietsky zväz. Druhá svetová vojna vstúpila do novej fázy, do najničivejšieho konfliktu, aký ľudstvo poznalo. Nejde len o kvantitatívne údaje. Vojnu na východnom fronte chápali obe strany ako konflikt novej kvality – ideologický konflikt. Následky sú dodnes s nami.

K módnym trendom našej doby patrí nahovárať si, že sme rozumnejší než všetky predchádzajúce generácie. A keď sa ukáže, že naša doba v skutočnosti nie je chudobnejšia o žiadnu barbarskú poveru predchádzajúcich storočí, ba niekedy sa zdá, že nové povery sa množia a prosperujú, „vysvetlenie“ je po ruke: nič sa nedeje, sú to pozostatky minulosti, ktoré čoskoro zmiznú, alebo im k tomu pomôžeme.

Niečo sa s tou našou prekliatou demokraciou deje. Umiernenosť už nie je politická cnosť, hľadanie kompromisov je podozrivé. Práve v dobe, keď sa politika opäť v rastúcej miere stáva synonymom morálneho bahna, rastie sklon politických vodcov vyjadrovať sa v pojmoch absolútneho dobra a zla a pateticky moralizovať.

V roku 1989 nám komunistickí mocipáni podsúvali, že vystúpením proti ich režimu privádzame späť fašistov. To súdruhom nebránilo spojiť sa s fašistami proti novej demokracii – a ďalej si privlastňovať zásluhy na „boji proti fašizmu“! Fico v „tradícii odboja“ pokračuje. Putin „denacifikuje“. Nakoniec sa nikto nevyhne tomu, aby bol aspoň raz, hoci v najfantastickejších súvislostiach, označený za „fašistu“.

Každý rok s blížiacim sa 5. júlom podstupujú niektoré tunajšie perom (vlastne: klávesnicou) vládnuce osoby náhlu metamorfózu z prostých novinárov, publicistov či blogerov na učencov. Menovite historikov, odborníkov na stredovek, na dejiny kresťanstva, na Veľkú Moravu, a – o tom to 5. júla vždy je – na Cyrila a Metoda.