normalizačný režim v ČSSR sa v istých chvíľach mohol zdať pevnejší, než s ním spriaznené režimy u susedov – Poľska a Maďarska, ba dokonca aj ten rigidný východonemecký režim púšťal opraty z rúk, až to vyústilo do pádu Múru. V Československu začala akútna fáza likvidácie normalizačného režimu pomerne neskoro, prebiehala však rýchlejšie. Najmä v porovnaní s Poľskom vyzerala akosi „časovo kontrahovaná“. A ľahšia. V tom môže byť istá zákonitosť: príklady predchádzajúcich zmien priťahujú a môžu slúžiť ako zdroj skúseností. Aj v našom prípade však treba revolúciu v osemdesiatom deviatom zasadiť do kontextu.

Bol tu napr. rok 1968, ktorý síce skoncoval s ilúziami o reformovateľnosti režimu, zároveň však spečatil jeho kompromitáciu. Bolo tu množstvo procesov a udalostí pod povrchom zdanlivo nehybnej spoločnosti. Keď oficiálna moc začala priznávať skutočné problémy (hoci sa tvárila, akoby o nich vedela vždy alebo na ne prišla ako prvá), bol to príznak jej konca. Pravda, vtedy ešte nikto nemohol s istotou vedieť, tobôž exaktne vypočítať, ako to všetko dopadne. Predstavitelia tvrdej línie sa zjavne pokúšali mobilizovať, a čo sa dalo očakávať bezprostredne, boli skôr represálie proti rôzne vytipovaným skupinám „podvratných živlov“.