nie, nie je náhoda, ak sa v dobe vyťahovania „bagrov“ na presadzovanie politických cieľov bez ohľadu na pravidlá zastupiteľského systému znova vynárajú aj staré ideologické schémy. Tam, kde sa rezignuje na pravdu (tá je predsa ťažko rozpoznateľná, málo mobilizujúca, mediálne nepríťažlivá) o to viac stúpa sklon siahať po ideologických zaklínadlách. Občan je namiesto politických debát o vecných problémoch odkazovaný na veľkolepý zápas medzi silami svetla a temnoty.

koniec občana?

Politika sa, skrátka, javí ako nedostatočné riešenie problémov, ktoré ľudia pociťujú, ako nedostatočný liek na bolesti a úzkosti, ktoré v nich vyvolávajú nové a nové krízy. Miesto občana tak postupne preberá ideologický aktivista. Kým však v politike môže dochádzať ku kompromisom, ideológie – len čo dostatočne vykryštalizujú do logicky ucelených myšlienkových systémov s nárokom na totálne vysvetlenie sveta – nepripúšťajú kompromis, iba ak taktický a dočasne podmienený.