Pred sto rokmi americký senát schválil jeden z najväčších sociálnych experimentov modernej histórie – prohibíciu. Dlžno dodať, neúspešných experimentov. Čo tomu predchádzalo a ako to dopadlo? A v čom sa americká prohibícia líšila od tej v Rusku?

O viagre, o obľúbenej skupine Andreja Danka, o korupcii vo futbale, rozhovory idúce rovno do duše, ale aj rozprávka o polepšenom zlodejovi, búrlivá diskusia o monogamii...

Je niečo po štvrtej a metro mníchovskej linky U5 idúcej smerom na Laimer Platz je plné mužov v krátkych kožených nohaviciach a žien v dirndloch s pushupnutými prsiami v hlbokých výstrihoch.

V bratislavskom NTC vystúpila ruská hudobná skupina Ľube. Tá je známa svojimi patriotickými piesňami, vďaka ktorým sa jej líder Nikolaj Rastorgujev dostal až do ruskej Štátnej dumy a predvolebného štábu Vladimíra Putina. Šéf slovenského parlamentu sa hrdí, že dostal od speváka podpísanú gitaru.

Všetko sa začalo ešte v roku 1943, keď Howardovi Floreymu zostalo trochu recyklovaného penicilínu z moču jedného pacienta. O liečivom účinku penicilínu na zvieratá vedel už od pokusu s ôsmimi myškami z mája 1941. Ponúkol ho preto známemu veterinárovi, aby ho skúsil aj na zvieratách o trochu väčších.

Málokde a málokedy sa stretla podobná skupina troch úplne rozdielnych osobností, ako sa to stalo na konci 30. rokov minulého storočia v Patologickom ústave Univerzity v Oxforde. Ich zásluhou sa však penicilín stal z vedeckej kuriozity najdôležitejším liekom v histórii.

Povesť o objave penicilínu znie v krátkosti takto: Keď sa vraj 3. septembra 1928 britský vedec Alexander Fleming vrátil z dlhšej dovolenky, na stole svojho laboratória našiel medzi iným neporiadkom aj viacero sklených misiek. Boli zarastené kolóniami baktérií.

Ak sa povie slovo týfus, väčšina ľudí sa aj dnes mierne strasie. A to napriek tomu, že dnes už toto ochorenie v našich zemepisných šírkach prakticky neexistuje. Teda, správnejšie povedané, nie toto ochorenie, ale tieto ochorenia. Pretože týfusy sú dva.

Hernán Cortés, celým menom Hernán Cortés de Monroy y Pizarro Altamirano, sa vylodil na východnom pobreží dnešného Mexika začiatkom februára roku 1519. Mal so sebou 630 mužov, 8 žien, 13 koní a 12 arquebúz, čo boli spredu nabíjané ťažké pušky.

Imúnni voči pravým kiahňam boli nielen ľudia, ktorí ich prežili, ale aj ľudia, ktorí na ne nikdy predtým neochoreli. Boli to farmári, čeľadníci a čeľadníčky, ktorí prichádzali do styku s kravami. Z nich najimúnnejšie boli dojičky.