slovo týfus pochádza z gréckeho typhos, čo okrem iného znamená aj zahmlený. Pomenovanie dostal podľa jedného z prejavov, ktorým je strnulosť a akési omámenie mysle. Škvrnitý týfus dostal svoje meno podľa ďalšieho symptómu, ktorým sú svetločervené vyrážky. Túto chorobu spôsobujú baktérie z rodu Ricketsií a prenáša ju voš šatová. Úmrtnosť u neliečených prípadov je desať až štyridsať percent. Spolu so svojím menovcom bol sprievodným ochorením takmer všetkých vojnových konfliktov a spolu spôsobili viac strát na životoch ako samotné boje. Týmto ochorením sa však budeme zaoberať až nabudúce. Teraz si povieme o tom menovcovi.
choroba
Brušný týfus bol v poradí druhým infekčným ochorením (po kiahňach), na ochranu pred ktorým bola vyvinutá vakcína. Jej vývoj je spojený s menom jedného z najväčších bakteriológov a imunológov na prelome 19. a 20. storočia. Volal sa Sir Almroth Edward Wright a bol nielen skvelým vedcom, ale aj človekom plným protikladov. Skôr však, ako sa budeme venovať tejto neobyčajne farebnej postave z dejín medicíny, povedzme si pár slov o chorobe ako takej.
Prejavy brušného týfusu sú podobné, ako v prípade týfusu škvrnitého. Vysoké horúčky, bolesti hlavy a brucha, škvrnité vyrážky. Hlavné rozdiely medzi obidvomi týfusmi sú dva, jednak sú spôsobované inými baktériami, a jednak na prenos brušného týfusu nie je potrebný špeciálny prenášač (či už voš alebo iný organizmus). Baktéria je v tomto prípade z rodu Salmonel a na jej šírenie stačí nedostatočná hygiena.
„Odporný zápach zo splaškov, ktoré bez obmedzenia stekali do Temže, spôsobil, že sa život v metropole stal prakticky nemožný.“
Prvá známa epidémia, ktorá sa pripisuje brušnému týfusu, prepukla v roku 430 pred naším letopočtom v Aténach a spôsobila smrť takmer tretiny obyvateľov tohto mestského štátu. Spomínaná epidémia významne ovplyvnila dejiny staroveku, keďže v jej dôsledku sa skončila nadvláda Atén a moc sa presunula do susednej Sparty. Skutočným „zlatým vekom“ brušného týfusu, ale spolu s ním aj všetkých ďalších infekčných ochorení, sa stalo 19. storočie. Industrializácia, nárast obyvateľstva v mestách, život v husto obývaných a špinavých „slumoch“ s nedostatočnou hygienou, to všetko len nahrávalo šíreniu epidémií.
Príkladom je dlhé a teplé leto roku 1858 v Londýne. Odporný zápach zo splaškov, ktoré bez obmedzenia stekali do Temže, spôsobil, že sa život v metropole stal prakticky nemožný. Ľudia sa dusili a vracali, zasadnutia Dolnej snemovne parlamentu museli byť prerušené. Toto obdobie vošlo do dejín Londýna ako obdobie „Veľkého smradu“. Podobne na tom boli aj ostatné veľké mestá.
To, že brušný týfus bol vážnou hrozbou v časoch vojny, sme už spomenuli. A vážny problém predstavoval práve pre vojakov, bojaschopnosť armád bývala totiž epidémiami výrazne znížená. Bola to preto práve armáda, ktorá začala zavádzať opatrenia s cieľom zlepšiť zdravotný stav vojsk. Opatrenia, ktoré sa neskôr preniesli aj do civilnej oblasti. Prvými krokmi bolo zlepšenie hygieny a – vakcinácia. A tak sme sa dostali k Almrothovi Wrightovi.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.