povolaním“ bol conquiscador, dobyvateľ. Na územie Mexika prišiel s jediným cieľom: dobyť, kolonizovať a vládnuť. Nemal žiadny iný plán, nepoznal žiadnu alternatívu. Navyše bol vášnivým hráčom a nebál sa riskovať. A tak dal potopiť všetky lode, na ktorých priplával. Bol to jasný signál celej posádke. Neexistuje žiadny ústup. Jediná cesta je cesta vpred. Tristo kilometrov vzdušnou čiarou na západ ležalo hlavné mesto Aztéckej ríše – Tenochtitlán.
Cortés bol nielen krutý dobyvateľ, ale aj skvelý taktik. Dokázal dostať na svoju stranu niektoré kmene, ktoré boli podriadené Aztékom, a tak postupne zvyšoval početnosť jemu podriadenej armády. Jeho vízia však nemala veľkú nádej na úspech. A to aj napriek veľkému odhodlaniu a vysokým strategickým a taktickým schopnostiam nositeľa. Proti nej stála silná, centrálne organizovaná ríša, ktorá bola v tom čase na vrchole svojej moci. V čase vojny mohla postaviť armádu v počte 700 000 mužov.
Hernán Cortés a po ňom aj ostatní conquiscadores však dostali spojenca. Spojenca nečakaného, ale o to krutejšieho. Spojenca, ktorý zabil viac pôvodných obyvateľov, ako boli schopní pozabíjať všetci dobyvatelia dohromady. Zatiaľ sa ešte neobjavil. Na americký kontinent dorazil až s ďalšími loďami, ktoré priplávali k americkým brehom o rok neskôr, v apríli roku 1520.
veľká vyrážka
Okrem vojakov prišli na týchto lodiach aj otroci. Jeden z nich je pre naše rozprávanie nesmierne dôležitý. Volal sa Fransisco Eguía. Jeho meno pozná málokto, dávno zapadlo do zabudnutia. A to napriek tomu, že výrazne, hoci nepriamo, ovplyvnil rozšírenie západnej civilizácie na americkom kontinente. Hádam viac, ako ktorýkoľvek iný človek.
V čase zakotvenia pri americkom pobreží mal Fransisco Eguía kiahne. Smrteľné ochorenie, ktoré bolo v Európe známe už mnoho storočí a na ktoré umierali ročne stovky tisíc ľudí. Úmrtnosť na kiahne v Európe, akokoľvek vysoká, však zďaleka nedosiahla rozmery, k akým dospela na americkom kontinente.
„Balmisova-Salvanyho expedícia, bola prvým oficiálnym programom hromadnej vakcinácie v Latinskej Amerike.“
Otrok Fransisco bol prvotným zdrojom nákazy. Od neho sa nakazili vojaci, ktorí pochodovali na Tenochtitlán. A od nich Aztékovia a ďalší pôvodní obyvatelia. Choroba sa rozširovala veľmi rýchlo. V lete roku 1520 sa dostala na polcestu medzi pobrežím a hlavným mestom, v septembri napadla mestá v jeho okolí. V júli boli ešte Aztékovia schopní vyhnať Cortésa a jeho armádu z Tenochtitlánu. V októbri však udrela aj na hlavné mesto. Zúrila v ňom plných šesťdesiat dní. Medzi prvými zomrel aztécky vládca Cuitláhuac, choroba zabila väčšiu časť armády a približne štvrtinu obyvateľstva. Tí, čo nezomreli, trpeli hladom, keďže nebolo dosť rúk, ktoré by sa postarali o zásobovanie.
Chorobou a hladom oslabená aztécka armáda nedokázala odolávať útokom španielskych dobyvateľov. V sobotu, 13. augusta roku 1521, tak mohol Hernán Cortés víťazne vkročiť do Tenochtitlánu. Jeho vojaci nemohli urobiť krok bez toho, aby nestúpili na telo mŕtveho Aztéka.
Aztékovia nazvali kiahne menom huey ahuizotl – „veľká vyrážka“. Ich rozšírenie po krajine malo devastujúci účinok. Jeden španielsky františkán zanechal nasledovný popis situácie: „Indiáni ... umierali na hromadách ako ploštice. Na mnohých miestach ... umreli všetci a keďže nebolo možné pochovať také množstvo tiel, strhli obydlia a tak z ich domov vytvorili ich hroby.“ Keď sa ku kiahňam pridali aj ďalšie ochorenia, ktoré conquiscadores so sebou priviezli a na ktoré nemali domorodí obyvatelia vybudované žiadne obranné mechanizmy, nastalo skutočné vymieranie. Na základe aztéckych daňových zoznamov žilo v roku 1518 na území ríše 30 miliónov obyvateľov. O päťdesiat rokov neskôr ich španielski úradníci napočítali len 3 milióny.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.