Keď som si prečítala, že na nobelovskom ceremoniáli zaspievala Patti Smith Dylanovu pesničku A Hard Rain´s Gonna Fall, potešila som sa. Šípila som miernu bizarnosť. Ale to, čo sa v skutočnosti v tom slávnostnom momente odohralo pred mojimi očami – a každý si to môže pozrieť – sa bráni priamemu pomenovaniu.

„Flašíkove hodiny/bijú štyri hodiny“. V hlave mi poletuje posmešná parafráza. V deň pohrebu prezidenta Michala Kováča sme si snáď konečne uvedomili mocnú, očistnú silu času. 

Prípravka na adopciu vás na to nepripraví. Je možné milovať dieťa, ktoré ste ešte nevideli? Na ktoré ste sa dívali len z oxeroxovanej fotografie kolíznej opatrovateľky? Som čerstvým dôkazom, že áno. Je to možné.

Nádherný čas. Zo všetkých pokrokov nášho takmer trojročného syna je tento najdojemnejší. Začal sa kamarátiť. Prišlo to ako blesk. 

„Klíče, zuby, brejle!“ Opakoval si vraj Egon Bondy vždy, keď opúšťal bratislavský byt. Je to skvelá pomôcka, používam ju denne. Sú pohnuté časy.

Osemtisíc tých najlepších mladých ľudí zo Slovenska odchádza študovať na české vysoké školy. Osemtisíc ročne. Len dvadsať percent z nich sa po skončení štúdia vracia domov.

Ten najúžasnejší zážitok tohto leta sa volá Banát. Tí šiesti kamaráti, ktorí sa rozhodli spojiť svoju dovolenku s rumunskou dedinkou Eibenthal, to iste dosvedčia.

V záplave módnych kníh o výchove nám môže uniknúť podstata: Veriť vlastnej intuícii a spoliehať sa na seba. Kniha rozhovorov so psychológom Ivanom Štúrom je preto zvlášť cenná.

Som neveriaca. Čosi tu však nehrá. Svet za oknami vyzerá, akoby si niekto veľmi dal záležať. Krása bez akéhokoľvek praktického významu. Treskutá. Ako mimovoľný prejav šialenstva.

Najviac sa zákonmi oháňajú tí, ktorí ich vôbec nerešpektujú. Lucia Piussi hovorí o svojom vypočúvaní v kauze Tomanovej detský domov.