problémom slovenského zdravotníctva je neschopnosť politikov ujasniť si funkciu štátu pri poskytovaní takejto verejnej služby. Do roku 2004, teda do prijatia reformných zákonov z čias druhej Dzurindovej vlády, sa na zdravotníctvo pozeralo ako na akúsi humanitárnu službu, ktorá bola pozostatkom socialistického Semaškovho modelu.

Istý vplyv na podobu zdravotníctva po roku 1990 malo aj to, že politici urobili veľmi chatrnú napodobneninu akéhosi nemeckého modelu, avšak z osemdesiatych rokov minulého storočia. Tak vznikla jedna verejnoprávna zdravotná poisťovňa a niekoľko iných zdravotných poisťovní nejasného právneho postavenia, ktorým sa celkom benevolentne umožnilo vyberať a, žiaľ, aj míňať zdravotné odvody v podstate bez vážnejšej kontroly. 

Všetky nemocnice boli štátne, ale iba akýmsi zvykovým pomenovaním, pretože spravovali majetok štátu a mali právo poskytovať zdravotnú starostlivosť. Z pohľadu štátu sa dodnes tie najväčšie volajú príspevkové organizácie, hoci nespĺňajú najdôležitejšie kritérium, ktorým je aspoň 50 % príspevok zriaďovateľa – štátu – na mzdy.

Spočiatku ucelený hierarchický systém organizácie poskytovateľov cez mestské, okresné a krajské ústavy (národného) zdravia sa postupne rozpadával.