pravdepodobne nikoho neprekvapí, že sa na vyššom riziku niektorých závažných ochorení podieľa postavenie v sociálnom rebríčku. Sociálna hierarchia sa zrkadlí v mentálnom zdraví občanov, ale aj v metabolických ochoreniach (napr. diabetes), ochoreniach pečene, obličiek a pľúc. Zároveň pôsobí ako rizikový faktor pri vzniku rakoviny. A tu by sme mali zbystriť, Slovensko patrí medzi krajiny s najväčšou incidenciou rakoviny hrubého čreva a pankreasu. 

Podobný rukopis je prítomný aj počas starnutia, kde pozorujeme jeho odlišnú rýchlosť naprieč sociálnym spektrom. Sociálne znevýhodnené skupiny majú vyššie riziko zrýchleného procesu starnutia, ktoré sa prejavuje na zmenách metabolických funkcií a zníženej efektivite imunitného systému pri riešení problémov interného alebo externého charakteru. Sociálne postavenie výrazne zasahuje aj do činnosti srdca a ciev a vytvára podmienky pre aterosklerózu.

Sociálne znevýhodnenie má rozsiahle spektrum negatívnych efektov na ľudské zdravie. Nižšie vzdelanie, zlé bývanie, horšie pracovné podmienky, vyššia miera chudoby a mnohé ďalšie faktory sa podieľajú na zvýšenom riziku vzniku ochorení a s tým súvisiacom akcelerovaní starnutia. Aj preto sa štúdie zameriavajú na jednotlivé časti daného spektra, najčastejšie na nízke vzdelanie a celkové životné podmienky v danej komunite.

starnutie na molekulovej úrovni

Samotný proces starnutia nie je len vizuálnou záležitosťou, keď dokážeme popísať viditeľné zmeny na ľudskom tele v podobe vrások či rednúcich vlasov. To najdôležitejšie sa odohráva na molekulovej úrovni, ktorá nie je stredobodom záujmu preventívnych prehliadok. Existujú štyri kľúčové molekulové mechanizmy vstupujúce do procesu: nestabilita genómu, skracovanie telomér, epigenetické zmeny a poruchy spracovania bielkovín. Zjednodušene povedané, zhoršuje sa naše genetické a bielkovinové prostredie.

Okrem toho do hry vstupujú ešte ďalší aktéri: narušená regulácia vnímania dostupnosti živín, nefunkčné mitochondrie, bunkové starnutie, zhoršená komunikácia buniek a zníženie produkcie kmeňových buniek. Bunky zle vyhodnocujú dostupnosť živín, ich vnútorné spaľovanie energie nie je optimálne, strácajú schopnosť vhodne odpovedať na podnety prichádzajúce od iných kolegýň a sklad náhradných buniek sa postupne vyprázdňuje.