dusík je najväčšou zložkou pozemskej atmosféry, je ho v nej až 78 percent. Ako sa tam dostal? A odkiaľ pochádza? Ak chceme zodpovedať túto otázku, musíme sa vrátiť o miliardy rokov späť, keď sa utvárala zemská kôra. V tomto období bolo na Zemi oveľa viac aktívnych sopiek ako dnes. A tie chrlili do atmosféry Zeme veľa oxidu uhličitého, vody a amoniaku, čo je zlúčenina jedného atómu dusíka a troch vodíkových atómov. Voda vytvorila po ochladení pozemské oceány. V nich sa následne rozpustila väčšina oxidu uhličitého z atmosféry. 

A amoniak? Ten sa pod vplyvom slnečného žiarenia začal rozkladať na vodík a dusík. Vodík, ako najľahší plyn, unikol mimo atmosféry, a tak v nej zostali molekuly dusíka, ktoré, keď sa raz vytvoria, sú také stabilné, že za bežných tlakov a teplôt sú chemicky inertné. Biologicky to však vyzerá inak, na Zemi máme baktérie, ktoré si dokážu poradiť so vzdušným dusíkom a meniť ho na biologicky využiteľný amoniak.

dusík v nás

Dusík sa za bežných podmienok teploty a tlaku prejavuje ako inertný plyn. Preto sa používa všade tam, kde je potrebné zabrániť horeniu alebo iným reakciám. Dusík vytesňuje kyslík a ak obsah kyslíka klesne pod 15 percent, výrazne klesá riziko požiaru. Príkladom sú chemické a petrochemické prevádzky, ktoré spotrebúvajú obrovské množstvá dusíka pre inertizáciu svojich výrobných zariadení. Plynný dusík sa používa aj pri ochrane elektronických zariadení pred požiarmi a najnovšie hasiace systémy v priestoroch, kde nie sú ľudia, kombinujú dusík a vodu, čím sa zmenšuje poškodenie chránených vecí vodou v prípade hasenia.

Atomárny dusík však veľmi rád reaguje s inými prvkami. A tak sa v podmienkach, kde boli vysoké tlaky a teploty – na dne oceánov pri podmorských sopečných výduchoch a zdrojoch horúcej vody začali vytvárať zložité molekuly, ktorých súčasťou boli aj atómy dusíka.