Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ocenenie Biela Vrana za rok 2017 bolo udelené Zuzane Hlávkovej s Pavlom Szalaiom, ktorí sa postavili podozrivým praktikám na ministerstve zahraničia, Štefanovi Strakovi za prácu s Rómami a ochranárovi Erikovi Balážovi.

Historické omyly a víťazstvá vakcinácie: O somálskom kuchárovi

.vladimír Marko .veda

Posledným človekom, ktorý ochorel na pravé kiahne, bol somálsky kuchár Ali Maow Maalin. Bolo to v októbri roku 1977. Ali sa z ochorenia dostal. Odvtedy nebol zaznamenaný ani jeden-jediný prípad tohto ochorenia.

Historické omyly a víťazstvá vakcinácie: O somálskom kuchárovi SCIENCE PHOTO LIBRARY/PROFIMEDIA Eradikácia pravých kiahní v africkom štáte Niger v roku 1969.

ešte dva roky sa čakalo, či sa neobjaví ďalší „Ali“. Neobjavil sa. A tak mohla Svetová zdravotnícka organizácia 26. októbra 1979 slávnostne vyhlásiť, že jedna z najväčších pohrôm v histórii ľudstva, pravé kiahne, už nebude viac hrozbou. Toto ochorenie bolo úplne vyhladené. Odborne sa tomuto stavu hovorí eradikácia. 

O možnosti eradikácie kiahní sníval už Edward Jenner, vynálezca prvej vakcíny. Ešte v roku 1801, päť rokov po tom, čo prvýkrát aplikoval vakcínu malému Jamesovi Phippsovi, napísal: „Dnes je už úplne prípustné prijať rozhodnutie, že zničenie kiahní, najhroznejšieho z utrpení ľudského rodu, musí byť tým konečným výsledkom nášho snaženia.“ 

V tom čase to bola len vízia, do jej naplnenia chýbalo ešte celých 178 rokov. Pravé kiahne však na takú víziu oprávňovali. Oproti mnohým iným epidemickým ochoreniam mali viacero „výhod“. Prvou bolo, že ochorenie bolo jasne rozoznateľné. Vyrážky boli viditeľné a pre toto ochorenie charakteristické. Navyše, čas medzi infikovaním a objavením sa prvých príznakov bol pomerne krátky, takže nebolo až také zložité vystopovať všetky predchádzajúce kontakty chorého človeka. Ďalšou „výhodou“ bolo, že kiahne sa prenášali len z človeka na človeka. Na ich prenose sa nezúčastňoval žiadny iný prenášač. Neprenášali ich potkany a blchy, ako v prípade moru, ani komáre, ako je to v prípade malárie a ani vši, ktoré prenášajú škvrnitý týfus. Rovnako dôležité bolo, že vakcinácia proti kiahňam bola vysoko efektívna, a preto bolo možné imunizovať veľké skupiny ľudí v pomerne krátkom čase. 

Stačilo teda jediné: vakcinovať všetkých, ktorí ochoreli a tiež všetkých tých, ktorí s týmito chorými prišli do styku. Takto napísané to vyzerá jednoducho. Avšak, keď v roku 1959 prijala Svetová zdravotnícka organizácia svoje prvé rozhodnutie o eradikácii kiahní, žili na celom svete celkovo tri miliardy ľudí. Z toho jedna tretina žila v endemických krajinách, t.j. v tých štátoch, kde toto ochorenie stabilne „kolovalo“ medzi obyvateľmi a nepotrebovalo „prísun“ infekcie zvonka. Je síce pravda, že v tom čase už boli kiahne eradikované v celej Európe a Severnej Amerike, ale ani krajiny v tejto zóne sa nemohli cítiť bezpečne. Stačil jeden infikovaný cestovateľ a epidémia mohla prepuknúť prakticky kdekoľvek.

„Eradikačná kampaň sa rozbiehala len pomaly. Nebolo sa ani čomu čudovať.“

Ako príklad môže slúžiť posledná európska epidémia. Tá prepukla v bývalej Juhoslávii v roku 1972. Kiahne priniesol do svojej dediny v Kosove moslimský pútnik Ljatiff Muzza. Cestou z Mekky strávil pár dní v Iraku, kde sa pravdepodobne kiahňami nainfikoval. Domov sa vrátil v polovici februára 1972. Prvou obeťou sa stal tridsaťročný učiteľ, ktorý zomrel začiatkom marca. Krátko nato bolo v Kosove už 140 chorých – a prepukla panika. V celej oblasti bol vyhlásený vojnový stav, cesty boli zablokované, zakázané boli všetky spoločenské podujatia, vydal sa zákaz vycestovania. Hotely boli zabraté pre potreby karantény pre desaťtisíc možných obetí – ľudí, ktorí prišli alebo mohli prísť do kontaktu s infikovanými osobami. 

S pomocou Svetovej zdravotníckej organizácie bola „revakcinovaná“ prakticky celá populácia Juhoslávie. Takmer 18 miliónov ľudí. Vďaka týmto drastickým opatreniam sa epidémia nerozšírila. Ochorelo „len“ 175 ľudí. Tridsaťpäť z nich zomrelo.

Brazília, Indonézia, India

Vráťme sa však o desať rokov späť, do šesťdesiatych rokov 20. storočia. Eradikačná kampaň sa rozbiehala len pomaly. Nebolo sa ani čomu čudovať. Očkovanie muselo prebehnúť nielen v mestách a na dedinách, ale aj v nedostupných miestach amazonského pralesa či  u afrických nomádskych kmeňov. V barinách Bangladéša aj vysoko v Himalájach.  

Zlom priniesol rok 1967. V tom roku odhlasovalo Valné zhromaždenie Svetovej zdravotníckej organizácie zvýšený rozpočet pre projekt. O tom, ako boli samotní členovia málo presvedčení o zmysluplnosti celej aktivity, svedčí aj fakt, že návrh prešiel len väčšinou dvoch hlasov. Bolo to najtesnejšie rozhodnutie v histórii WHO. 

Druhým rozhodujúcim faktorom bolo angažovanie sa Donalda A. Hendersona do funkcie riaditeľa kampane. Bol to on, kto bol s malým tímom štyroch ľudí schopný koordinovať prácu desiatok lokálnych poradcov, ktorí mali zase na starosti vakcinačné tímy vo svojich oblastiach. Musel prekonávať nielen obrovské vzdialenosti medzi jednotlivými ohniskami nákazy, ale aj byrokratické prekážky, odpor spôsobený náboženskými a sociálnymi predsudkami či nástrahy vojnových konfliktov. V tom čase stále ešte existovalo vyše 50 endemických krajín, v ktorých ročne ochorelo na kiahne 50 miliónov ľudí a vyše dva milióny ich na ochorenie zomrelo.

„Kiahne sa prenášali len z človeka na človeka. Na ich prenose sa nezúčastňoval žiadný iný prenášač.“

Začali v Brazílii, krajine s 96 miliónmi obyvateľov, z ktorých veľká časť žila v ťažko dostupných amazonských pralesoch. V tom čase už viaceré juhoamerické krajiny hlásili vyhladenie kiahní a Brazília bola ich posledným „útočiskom“. Hromadné očkovanie všetkých ľudí v tejto obrovskej krajine nebolo možné, preto sa rozhodli použiť iný model. Ten bol založený na kombinácii neustáleho pozorovania a následného rozhodného zásahu. V momente, keď dostal miestny tím informáciu o prepuknutí epidémie, okamžite na miesto pricestoval, celú oblasť hermeticky uzavrel, všetkých chorých a ich možné kontakty odhalil a vakcinoval. Presne tak, ako v roku 1972 v Juhoslávii. V rokoch 1969 – 1971 bolo uskutočnených 63 miliónov očkovaní. Kampaň bola úspešná a v roku 1971 boli pravé kiahne eradikované aj v Brazílii. Južná Amerika tak bola ďalším kontinentom bez kiahní. Iróniou osudu bolo, že posledné prípady ochorenia neboli objavené niekde v amazonských pralesoch, ale priamo v hlavnom meste  Rio do Janeiro. Pár sto metrov od sídla riaditeľstva kampane.

Ďalším z veľkých problémov bola Indonézia. Tá mala v tom čase vyše 120 miliónov obyvateľov, ktorí žili na troch tisícoch ostrovov. Len 60 percent osídlení sa dalo dosiahnuť autom, 20 percent len loďou a zvyšných 20 percent iba peši alebo na bicykli. Počet chorých dosahoval v tom čase až pol milióna. Samotný eradikačný program sa začal na ostrove Jáva v roku 1969. Do vyhľadávania prípadov sa zapojili vodiči autobusov, vojaci, obchodníci. Cieľom bolo aj tu čo najskôr podchytiť centrá epidémie, aby mohli rýchlo nastúpiť zdravotnícke tímy. O tri roky neskôr už mohli vyhlásiť, že v Indonézii sa kiahne nevyskytujú.

India bola so svojimi 550 miliónmi obyvateľov najväčšou z endemických krajín. Polovica zo všetkých registrovaných ochorení na kiahne bola hlásená práve z tohto štátu. Chrámy Sitaly Maty, bohyne a ochrankyne pred kiahňami, boli rozosiate po celej krajine. Kiahne boli medzi obyvateľmi Indie prítomné tak dlho a v takom rozsahu, že mnohí už ani neverili, že ich je možné odstrániť. Hromadné očkovanie, ktoré indická vláda nariadila v rokoch 1962 – 1966 sa ukázalo ako neúčinné. A to napriek tomu, že sa počas tohto obdobia zaočkovalo neuveriteľných 440 miliónov ľudí.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

prihlásiť predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite