znie to neuveriteľne, demencia postihuje staršiu populáciu, a predsa je lákadlom pre veľké investície. Nie ochorenia detí ani bolesti ľudí v produktívnom veku priťahujú investorov a veľké farmaceutické firmy , ale výskum ochorení vyššieho veku. Demencia vykráda ľudskú identitu a uspáva dušu. Je hrozbou svetových ekonomík a postrachom ľudí v seniorskom veku. Obavy sa ale začínajú prebúdzať už v mladšom veku, a tak sa demencia stáva medicínskou výzvou nového milénia.

Keď stretol Alois Alzheimer svoju prvú pacientku Augustu Dieterovú, bol to naozaj zriedkavý prípad hodný pozornosti. Akiste sám netušil, že prepožičia meno ochoreniu, ktoré o sto rokov neskôr bude strašiť ľudí na každom kroku. Jeho tútor, slávny psychiater Emil Krepelin, mal správne tušenie, keď už v roku 1910 vložil popis nového ochorenia do svojej učebnice. Alzheimerova choroba sa však nestala hitom výskumu zo dňa na deň. Až do 80. rokov bola príliš zriedkavá na to, aby lákala pozornosť. 

Výskum Alzheimerovej demencie napreduje míľovými krokmi, spoznávame mozog prostredníctvom reverznej metódy. Od jeho poškodenia k jednotlivým fyziologickým funkciám. Investície vtekajú do výskumu zo všetkých strán a to vytvára prostredie pre neodolateľné pokušenie. Túžba stať sa víťazom mení vedcov na alchymistov. Atraktívne hypotézy sú pozvánkou pre investorov. A potom už len stačí urobiť niekoľko drobných korektúr vo výsledkoch a všetko do seba náhle zapadne. 

magická demencia

Fenomén magického realizmu Gabriel García Márquez trpel v posledných rokoch života Alzheimerovou chorobou. Rovnako ako aj ďalší členovia jeho rodiny. Strata pamäti a s ňou spätá strata identity je jedným z hlavných motívov knihy Sto rokov samoty. Je to príbeh fiktívneho kolumbijského mestečka Macondo a siedmich generácií jednej rodiny. Je to príbeh o samote a zabúdaní. O tom, ako ľudia strácajú spomienky, a tak sú odsúdení opakovať rovnaké chyby. 

V rovnakej krajine v provincii Antioquia sa už celé stáročia odohráva skutočný príbeh ľudí, ktorí trpia dedičnou formou Alzheimerovej choroby. V 18. storočí sa do regiónu prisťahovala manželská dvojica Baskov, ktorá odovzdala smutné genetické posolstvo ďalším generáciám. Podobne ako v románe Sto rokov samoty, aj v Antioquii ľudia strácajú spomienky, avšak magický realizmus sa tu premieňa na bolestivú každodennú skúsenosť. U väčšiny pacientov sa prvé príznaky objavia ešte pred 50. rokom života. Ochorenie je agresívnejšie ako sporadická forma Alzheimerovej demencie. 

Každý príbeh má svojho hlavného hrdinu, v prípade kolumbijskej kohorty je ním neurológ Francisco Javier Lopera Restrepo. V roku 1984 vyšetroval pacienta s demenciou, ktorý bol príliš mladý na to, aby sa u neho mali prejaviť charakteristické príznaky ochorenia. Začal komunikovať s rodinou, ktorá mu prezradila, že v horskej oblasti Ánd, kde žijú, je to pomerne časté ochorenie. Lopera začal navštevovať roztrúsené horské dedinky a mestečká, aby spoznal rodiny pacientov. Veľmi rýchlo pochopil, že stovky pacientov v mladom veku musia mať spoločného menovateľa.