o Nobelovu cenu za chémiu sa podelili traja vedci: britsko-austrálsky chemik Richard Robson  (1937), japonský chemik Susumu Kitagawa (1951) a americký chemik jordánskeho pôvodu Omar M. Yaghi (1965). Nezávisle od seba ukázali, že aj vo svete pevných látok je možné tvoriť štruktúry s eleganciou, poriadkom a funkcionalitou – a doslova na mieru. Pričom každý z nich konkrétnym spôsobom prispel k tomu, aby uzreli svetlo sveta chemicky unikátne, esteticky príťažlivé a prakticky využiteľné kovovo-organické štruktúry, familiárne nazývané MOF-y. Skratka pochádza z prvých písmen ich odborného anglického názvu: metal-organic frameworks.

model ako inšpirácia

Písal sa rok 1974 a Richard Robson, ktorý prednášal na univerzite v Melbourne, používal na výuku študentov ako modely atómov drevené gulôčky s otvormi (aby k nim mohol pripevniť tyčky predstavujúce chemické väzby). Tie však neboli umiestnené ľubovoľne, ale na presne definovaných miestach, pretože každý atóm tvorí väzby špecifickým spôsobom. Pri konštruovaní modelov zlúčenín si Robson uvedomil, že poskladané molekuly mali správny tvar a štruktúru práve vďaka tomu, kde sa otvory nachádzali. Napadlo mu využiť túto prirodzenú väzbovosť atómov na pripojenie rôznych typov celých molekúl a nie iba jednotlivých atómov.

Začal s modelom inšpirovaným štruktúrou diamantu, v ktorom sa každý atóm uhlíka viaže so štyrmi ďalšími v presne definovanom uhle a vytvára tak symetrickú pyramídu. Robsonovým cieľom bolo vytvoriť podobnú štruktúru, avšak založenú na katiónoch medi, ktorá tiež uprednostňuje mať okolo seba štyri ďalšie atómy. Atómy kovu teda spojil s organickou molekulou, ktorá má taktiež štyri „ramená“ (pre znalcov: ide o tetrakyanotetrafenylmetán). Dôležité však bolo, že tá molekula mala na konci každého ramena špeciálnu chemickú skupinu, ktorá bola priťahovaná ku katiónom medi.