v polovici novembra sa vydala k oblakom najväčšia vesmírna raketa, akú človek kedy postavil. Starship, teda Hviezdna loď, ako ju priam rozprávkovo prezýva spoločnosť SpaceX miliardára Elona Muska, má jedného dňa umožniť kolonizáciu Marsu. Nateraz však dostala „jednoduchšiu úlohu“, astronautov NASA má po viac než polstoročí znova dopraviť na Mesiac.

Hviezdna loď však v novembri do svojho cieľa nedoletela. Obe jej časti nezávisle od seba explodovali doslova na polceste.

SpaceX nie je tradičný raketový prepravca skúpy na slovo. Naopak, s verejnosťou komunikuje aj to, čo by si iná tradičná firma v tomto sektore nikdy nedovolila. No tentoraz bola netypicky ticho. Až koncom marca sme sa konečne dozvedeli, čo sa počas inkriminovaného letu udialo.

Americký Federálny úrad pre letectvo (FAA) totiž oficiálne uzavrel vyšetrovanie nehody a zvedavá verejnosť sa tak konečne dozvedela šťavnaté detaily.

Navyše, Hviezdna loď možno už v marci po tretí raz zaburáca. Tým zároveň zodpovie otázku, či sa SpaceX z predošlých zakopnutí poučilo.

stret filozofií

Deväť metrov široký a až 120 metrov vysoký stroj má byť až dvakrát výkonnejší než legendárny Saturn V, ktorý vysielal ľudí k Mesiacu v rámci programu Apollo. Hviezdna loď sa pokúsi o dosiahnutie podobného míľnika – SpaceX vyvíja špeciálny variant rakety práve pre potreby americkej NASA.

Kým sa však na jej palubu posadí prvý astronaut, raketa bude musieť absolvovať viacero úspešných skúšok. Okrem toho musí SpaceX navrhnúť a postaviť celý „interiér“ vrátane systémov pre podporu života, nateraz je totiž raketa len akousi prázdnou škrupinou.

Prečo SpaceX vôbec lieta s takýmto „nedorobkom“? Má to svoje opodstatnenie. Keď NASA stavia raketu, zvyčajne to trvá dlhé roky, do projektu je zapojený nesmierne veľký reťazec dodávateľov, celý projekt sa nakoniec výrazne predraží... ale raketa letí. Štátna vesmírna agentúra si totiž nemôže dovoliť zlyhanie, tobôž nie pri stroji, ktorý má viezť ľudí.

SpaceX je čisto súkromná spoločnosť, ktorá ani len nie je obchodovaná na burze. Aj preto si môže dovoliť viac riskovať. Vďaka tomu mohla staviť na takzvaný iteračný dizajn, pri ktorom firma produkuje prototypy rakiet ako na bežiacom páse, za pochodu ich testuje, zistenia zapracováva do novších verzií stroja a sem-tam nejaký pošle k oblohe, aby nazbierala cenné letové dáta, ktoré z počítačových simulácií nezíska.