od Galileiho čias technika astronomických ďalekohľadov pokročila obrovskými krokmi od šošovkových, nazývaných refraktory, k zrkadlovým ďalekohľadom, nazývaným reflektory. Refraktory majú totiž jednu nevýhodu – bez ohľadu na kvalitu šošoviek a ich zostavu trpia od určitej veľkosti rôznymi optickými vadami. Už Galileo a jeho súčasníci uvažovali nad tým, že zakrivené zrkadlo dokáže lomiť svetlo podobne ako sklenená šošovka a má menšie optické vady. Viacerí sa pokúšali o zostrojenie astronomického reflektora, ale bol to až Isaac Newton, kto je považovaný za autora prvého funkčného zrkadlového ďalekohľadu. Zostrojil svoju verziu v roku 1668. Jeho primárnym optickým členom bolo guľovito vybrúsené kovové zrkadlo, ktoré odrážalo svetlo do malého zrkadla umiestneného diagonálne v strede tubusu a z neho do okuláru, ktorým bola klasická sklenená šošovka. Táto konfigurácia optických prvkov sa dodnes používa a označuje sa ako newtonovský ďalekohľad.

Pochopiteľne, aj zrkadlové ďalekohľady majú optické chyby, sú ale menšie a ľahšie riešiteľné. A tak sa postupne presadili ako hlavný spôsob stavby čoraz väčších optických astronomických ďalekohľadov. Zatiaľ čo najväčší šošovkový ďalekohľad v dejinách je Yerkes Obervatory v americkom Wisconsine, najväčší zrkadlový ďalekohľad na Zemi, Gran Telescopio Canarias na Kanárskych ostrovoch, má zrkadlo s priemerom 10,4 metra.