opýtajte sa ľudí, ako vnímajú starnutie, a pravdepodobne vám odpovedia v rovnakom duchu ako Maurice Chevalier: „Staroba nie je taká zlá, aspoň v porovnaní s tým, čo je jej druhá alternatíva.“ Tuhnutie kĺbov, slabnutie svalov, horší zrak a zahmlenejšia pamäť, a k tomu bezohľadné pohŕdanie, ktorému moderný svet vystavuje starých ľudí, to všetko sa javí ako desivá vyhliadka – dobre, asi lepšia ako smrť, ale nie oveľa. Napriek tomu sa ľudstvo mýli, keď sa bojí starnutia. Život totiž nie je dlhý pomalý ústup zo slnečných strání do tienistého údolia smrti. Je to skôr oblúk v tvare písmena U.

Keď ľudia začínajú dospelý život, sú v priemere dosť veselí. Od mladosti do stredného veku to ide s ich náladou z kopca, až kým nedosiahnu bod zlomu, bežne známy ako kríza stredného veku. Toto všetko je všeobecne známe. To, čo je prekvapujúce, sa odohrá potom. Hoci s pribúdajúcim vekom ľudia strácajú veci, ktoré si cenia – vitalitu, duševnú bystrosť a vzhľad –, získavajú aj to, čo všetci po celý život hľadali: šťastie.