Tridsaťtri rokov od pádu odpornej komunistickej diktatúry by mohlo znamenať aj dospelosť slobodnej spoločnosti. Je to tak? Dospeli sme? Čo sa nám podarilo a kde sa stále potkýname?

Nejde o góly, body ani sekundy. Chápali to už starí Gréci, volali to familiárne kalokagatia. Zjednodušene: harmonický súlad fyzickej a duševnej stránky človeka. Čo si tak spomínam, ani po revolúcii, ktorá mohla byť možno menej harmonická a viac fyzická, sme stále nepochopili, čo vedeli už v antike.

Srdce je podľa tradície sídlom citov, ale i zradnosti. Hlava a mozog sídlom rozumu. V skutočnosti máme toho v hlave omnoho, omnoho viac.

Na Zámockej ulici v Bratislave sa stala minulú stredu strašná vec, prvý teroristický akt, obrátený na sexuálne menšiny. Po tejto brutálnej plánovanej vražde sa okrem veľkej vlny solidarity zdvihlo aj mračno otáznikov a výkričníkov.

Prízraky minulosti sa vracajú. Zapĺňajú chaotické vákuum dnešnej politickej scény. Môžu mať nové kostýmy, stará povaha však presvitá. Znova sa spomína fašizmus. Pre niekoho hrozba, pre iných pokušenie. Čo s ním?

Ako ukrajinská armáda postupne vyháňa ruských okupantov zo svojho územia, verejnosť znepokojujú vyhrážky použitia jadrovej zbrane ruskou stranou. Je toho Putin vôbec schopný a aká by bola odozva sveta?

Minulý týždeň bol v znamení rozlúčok. S kariérou sa lúčili dvaja velikáni: tenisový džentlmen Roger Federer a slovenský hokejový obor Zdeno Chára. Svetový šport bude bez nich chudobnejší.

Ľudia majú strach. Sú sklamaní. Sú nahnevaní. Chcú zmenu, ktorá neprichádza alebo istotu, ktorú sa nedarí uchrániť. Po roku 1989 sme začali znova objavovať demokraciu. Dnes sa zdá, že sme z nej rozčarovaní. Čo sa s nami stalo?

Zomrela panovníčka, ktorej život obsiahol takmer jedno storočie. Uzatvára sa jedna éra.

Čoraz viac počúvame, ako všetko skončí v plameňoch, ale skutočnosť je prízemnejšia. Budúcnosť nebude bezproblémová, no kým máme slobodu, budeme prosperovať.