čo môže byť nesprávne na našej spokojnosti so správnym rozsudkom? No skúsme ísť krok za krokom. Kočner bol pre mnohých z nás od prvého dňa hlavným podozrivým z objednávky vraždy. Niektorí sme si mysleli, že bol konečným objednávateľom, iní sme sa domnievali, že zrejme bol len sprostredkovateľom, ale naozaj mnohí sme považovali za viac než pravdepodobné, že sa na vražde nejakým spôsobom podieľal. A keď sa polícii podarilo odhaliť vykonávateľov a ich prepojenie na Kočnera, mnohí z nás si začali byť jeho vinou istí.

Preto sme boli takí zaskočení, keď Špecializovaný trestný súd Kočnera a Zsuzsovú vo veci objednávky vraždy oslobodil. Ak skoro všetci vidíme, že Kočner a Zsuzsová sú vinní, ako je možné, že to nevidí súd? Ešteže to odvolací súd zvrátil a celú vec prvostupňovému súdu vrátil. Šanca, že páchatelia budú potrestaní a spravodlivosť nastolená, je späť. Tak, a teraz čo je na takomto uvažovaní nesprávne.

odborníci a laici

Problém je, samozrejme, v tom, že my nevieme, kto vraždu objednal. Naše presvedčenie nie je z hľadiska určenia viny či neviny relevantné. Oveľa lepšie ako my by to mali vedieť posúdiť sudcovia, ktorí sú na to školení, majú mnohoročné skúsenosti, detailne poznajú spis a mali možnosť podrobne preskúmať všetky predložené dôkazy. O tom, či sú obžalovaní vinní, by sme sa mali dozvedieť práve od sudcov.

Znamená to, že názor laikov nie je dôležitý? Vôbec nie. Súdy predsa nehrajú nejakú abstraktnú hru, ktorá sa volá právo. Súdy máme na to, aby zjednávali spravodlivosť, a preto musia rozhodovať tak, aby to bolo v súlade s všeobecným vnímaním spravodlivosti. To však neznamená, že majú rozhodovať podľa verejnej mienky. Ale znamená to, že ak je rozhodnutie súdu odlišné od očakávania verejnosti, potom musí byť veľmi dôkladne a zrozumiteľne vysvetlené. Až do takej miery, aby sme my laici prípadne dokázali skorigovať svoj predchádzajúci názor. A to aj v prípade, že išlo o veľmi silný názor.