Školský rok začína v čase, keď na Slovensku pandémia koronavírusu prináša rekordné čísla nakazených. Ako sú na túto situáciu pripravené samotné školy?
Zatiaľ som žiadne kľúčové vyjadrenie od Igora Matoviča smerom k školstvu nepočul, až s výnimkou pár detinských statusov, tvrdí predseda mimoparlamentného hnutia Spolu Juraj Hipš. Pre .týždeň hovorí aj o tom, ako štát zvládol na diaľku vzdelávať deti a ako by malo vyzerať zreformované školstvo.
Treba povedať, že pandémiu nikto neočakával. Musíme priznať, že nová vláda a minister školstva nemali ľahkú úlohu. Verejne som ocenil, že sa konečne začalo rozprávať o redukcii učiva a zaviedli sme slovné hodnotenie žiakov. Na druhej strane sa začalo veľmi preceňovať to, ako sme zvládli digitalizáciu učiva a vzdelávanie na diaľku. Zo vzdelávacieho procesu podľa konzervatívneho odhadu vypadlo tridsaťtisíc detí a študentov. De facto túto situáciu nikto neriešil.
Sú to deti z chudobnejších a marginalizovaných rodín. Rodín, ktoré si nemôžu dovoliť internet, je na Slovensku stále veľmi veľa.
BORIS NÉMETH
Súkromní mobilní operátori prišli s ponukou darovania bezplatných SIM kariet s pripojením na internet. Ministerstvo školstva však túto ponuku bez vysvetlenia odmietlo, z čoho boli prekvapení i mobilní operátori. Ministerstvo to vysvetľovalo tým, že SIM karty mali dávať deťom mimovládne organizácie.
Ministerstvo povedalo, že oni to robiť nebudú. Iné vysvetlenie nezaznelo. Pri situácii, ako je pandémia COVID-19, musí byť lídrom ministerstvo školstva. Ak nastane problém, tak jeho riešenie nemôžme hodiť na pár mimovládnych organizácií, ktoré nemajú šancu pokryť potreby tisícok detí. Vždy, keď nastal problém, tak ho riešili mimovládky. Ak má nastať v školstve nejaká zmena, tak lídrom musí byť ministerstvo.
Vyzerá to tak, že najväčšia príprava je, že deti budú nosiť v školách rúška. Nie je to ani zďaleka dostatočné. V lete som sa stretol s učiteľmi v letných školách a hovorili mi o tom, že ich nikto na druhú vlnu pandémie nepripravoval. To, že sme počas prvej vlny zvládli vzdelávanie na diaľku, je mýtus. Vzdelávanie, ktoré na diaľku prebiehalo, bolo také isté ako v minulosti.
Mnoho učiteľov bolo za kamerou a deťom prednášali, dokonca od detí žiadali, aby si vypli mikrofóny a učiteľov len počúvali. Počúvať prednášku cez Skype alebo Zoom je ešte tragickejšie, ako počúvať výklad spred tabule. Prípadne deťom zadávali domáce úlohy. Takýto spôsob výučby bol jeden z najbežnejších. Nehovorím, že je učenie na diaľku jednoduché a pre väčšinu učiteľov je takýto spôsob výučby bežný. Myslieť si, že v online priestore budú kreatívnejší, je mýtus, keďže takéto vzdelávanie je omnoho náročnejšie.
Predstavme si bežného slovenského učiteľa, ktorý stojí pred tabuľou a deťom robí výklad učiva a deti si píšu poznámky. Je to realita, ktorá je potvrdená aj mnohými dátami. Predstavme si, že nastane situácia, že títo učitelia majú prejsť na online vyučovanie. Interaktívne vyučovanie alebo skupinová práca je pre nich neznáma metóda.
„V prvej vlne prvé, ktoré učiteľom podali pomocnú ruku, boli opäť mimovládne organizácie. Po vypuknutí sa menila vládna garnitúra, no ministerstvo úplne zlyhalo.“
Časť učiteľov zadávala deťom úlohy cez edupage, čo bola jedna z najobľúbenejších foriem, no nie je to reálne vzdelávanie, ale čisté trápenie pre deti, rodičov aj učiteľov. Pedagógovia si de facto len splnili nejakú základnú povinnosť. To, že učitelia vyučovali len výkladom, im netreba mať za zlé, lebo nikto im iný štýl výučby neukázal. Menšina učiteľov sa snažila v online priestore vyučovať inak: interaktívne. Zadávali deťom tvorivé úlohy, ale to reálne robila len menšia časť učiteľov.
Budeme tam, kde sme boli aj predtým.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
