Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Aj konzervativizmus si vyžaduje neustálu reformu

.anton Vydra .témy

Zmätok v pojmoch, ktorými sa dnes označujú konzervatívne a liberálne postoje, je len časťou súčasnej dezorientácie v politickom poli. Posunuté významy pojmov sa korigujú len ťažko. No aj tak má zmysel nevyhýbať sa hľadaniu odpovede na otázku, kde sa vlastne stala chyba a či sa ešte dá napraviť.

Aj konzervativizmus si vyžaduje neustálu reformu MARK PETERSON/REDUX/PROFIMEDIA Konzervatívny kanadský psychológ Jordan B. Peterson počas prednášky vo Washingtone v roku 2018. Autor svetového bestselleru 12 pravidiel na život si získava čoraz väčšiu popularitu. Tvrdí, že postmoderný marxizmus sa plazivo rozširuje.

keď anglický spisovateľ a filozof Gilbert Keith Chesterton písal vo svojej Ortodoxii z roku 1908 o falošnej teórii pokroku (tá už vtedy začínala okupovať pole klasického liberalizmu), ktorá chce meniť meradlo namiesto toho, aby sa ním riadila, pripojil k tomu aj jednu vtipnú poznámku: „Teória úplnej zmeny meradiel nás nezbavuje iba potešenia uctievať predkov, prekáža nám takisto v omnoho aristokratickejšom potešení nimi pohŕdať.“ Týmto citátom by sa dalo začať, lebo presne pomenúva, čo možno pokladať za rozkoš z používania zdravého rozumu. Tohto pôžitku nie sú schopné bigotné existencie, ktorým chýba nadhľad a humor.

spodné prúdy na povrchu

To, že sa konzervativizmus do veľkej miery prelína s niektorými zásadami kresťanstva, je fakt. No o akom kresťanstve je tu reč? To, že jednou z hlavných domén liberalizmu je tolerancia, je takisto fakt. No o akej tolerancii tu hovoríme?

„Problém nastane vtedy, keď preváži tendencia eliminovať protivníka ako prekážku.“

Politickým a spoločenským rivalom liberalizmu bol vždy konzervativizmus a vďaka tejto rivalite vzniklo napokon aj to, čo sa nazýva liberálna demokracia, ktorú s liberalizmom spája len jej pomenovanie, no v skutočnosti je produktom konzervatívne vedenej politiky súperiacich strán. Petr Fiala a František Mikš v ich nedávno vydanej knihe Konzervatismus dnes (obaja autori pritom dnešný liberalizmus chápu otvorene ako progresivizmus) to vyjadrujú takto: „Politické strany zo svojej podstaty potrebujú súpera, protivníka, lebo v slobodnej spoločnosti, kde spolu súťažia rôzne záujmy, neexistuje jedno správne rozhodnutie.“ Problém nastane vtedy, keď preváži tendencia eliminovať protivníka ako prekážku.

Dnešná situácia je teda takáto: liberalizmus si identifikoval svojho súpera trochu inak, zvolil si argumentačne slabšieho protivníka: nízku, doslova až zvrhlú (občas naozaj až fašistickú) podobu kresťanstva a tú označil za konzervativizmus. A do tejto vaničky bolo naliate všetko, čo sa spájalo so slovom „konzervatívny“. Aby to nebolo málo, urobila to isté aj táto, neraz veľmi bigotná časť kresťanstva – nazvala sa jediným správnym konzervativizmom. Klasickí konzervatívci – občianski aj kresťanskí – ostali na druhej koľaji a chvíľu neťahali už ani len za kratší povraz.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite