Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hľadáme vlastnú cestu

.michal Magušin .témy

Sú dnešní Poliaci vnútorne rozdelenejší ako kedykoľvek predtým? Ako má vyzerať poľská cesta k modernej krajine? Dariusz Karłowicz, poľský verejný intelektuál a hosť festivalu Bratislavské Hanusove dni.

Hľadáme vlastnú cestu PETER MARLOW/MAGNUM PHOTOS/PROFIMEDIA Lodiari počas okupačného štrajku. Pred desiatmi rokmi už režim jeden štrajk potlačil a zabil desiatky robotníkov. Gdansk 1980.

vo vašej knihe Neokopírovaná budoucnost v časti O poľskej duši píšete, že vnímať Poľsko ako civilizačne zaostalé územie medzi Ruskom a Francúzskom či Nemeckom, bez výraznej vlastnej identity, je nebezpečná lož. Prečo si to myslíte?

Poľsko je extrémne stará krajina, vznik poľského štátu spadá až do 10. storočia. Od prvého momentu je pritom vznik štátu prepojený aj so vznikom poľskej cirkvi. Mnoho veľkých európskych krajín má podobný príbeh, ale štátne útvary tam zvyčajne existovali už pred prijatím kresťanstva. To, že prijatie kresťanstva a vznik štátu je v Poľsku identickou udalosťou, znamená, že rímsky katolicizmus je súčasťou poľskej DNA z hľadiska kultúry, politiky a spirituality. Neznamená to, že nie sme otvorený národ. Naša história hovorí, že väčšinu času sme boli veľmi otvorení k Židom, k pravosláviu i k Tatárom, teda k moslimom. Ale niektoré základné antropologické východiská Poliakov sú založené na tom, že byť dieťaťom Božím je na prvom mieste, ešte pred príslušnosťou k štátu. A práve toto je zdrojom poľskej otvorenosti, pretože aj moslimovia, židia či pravoslávni sú Božími deťmi a prijímali sme ich, ak súhlasili s našimi zákonmi. Stali sa Poliakmi. Preto Židia volali Poľsko „Polin“, čo znamená miesto, kde môžete zostať. Nacionalizmus je v Poľsku istým druhom herézy. Ak sa riadite katolíckou antropológiou, akákoľvek uzavretosť je herézou, lebo to znamená, že sa k politickému národu správate ako k niečomu, čo podmieňuje ľudskú prirodzenosť v podstatnejšej miere, ako katolícky pohľad na človeka. Z tohto dôvodu Poliaci berú akýkoľvek nacionalizmus podozrievavo. 

je to naozaj tak? Veď sa zdá, že práve poľský nacionalizmus teraz prekvitá. Ľudia pochodujú po uliciach s poľskými vlajkami, vymedzujú sa proti iným kultúram...

Je tam dôležitý rozdiel medzi nacionalizmom a patriotizmom. Samozrejme, že máme nacionalistov, ale oni sú na úplnom okraji politickej mapy, nikdy nemali reálnu silu v parlamente.

v čom teda vidíte rozdiel medzi poľským patriotizmom a nacionalizmom?

Lech Kaczyński hovorieval, že patriotizmus je láska k „patrii”, k domovine. A nacionalizmus je nenávisť k tým druhým.

vo vašej knihe tvrdíte, že poľská identita predstavuje kombináciu rímskeho katolicizmu, republikanizmu a latinskosti. Poľsko teda nie je východ ani západ a dokonca pre tieto kultúry predstavuje inú, cudziu kultúru. Z čoho vyplýva tento váš pohľad?

Na začiatku stojí otázka, prečo je ostatných 30 rokov v Poľsku takých turbulentných a intenzívnych. Prebieha totiž fundamentálna diskusia o krajine v modernej dobe. Niekedy úsmevne konštatujem, že problém Poľska po roku 1989 bol v tom, že  socialisti vytvárali voľný trh, liberáli vytvárali štát a konzervatívci rozmýšľali o modernizácii. To je paradox našich čias (úsmev). Ale je to pravda a z tejto paradoxnej situácie plynie niekoľko problémov.  Poďme po poriadku. Poľský štát vznikol na idei pokračovania politického systému starovekého Ríma z obdobia republiky. V tom čase to nebolo nič neobvyklé, rímska republika bola inšpiráciou pre väčšinu krajín až do osvietenstva. Vytvorilo to však dva podstatné rozdiely medzi Poľskom a, povedzme, Ruskom a Nemeckom. Rusko a Nemecko tiež vychádzali zo systému antického Ríma, ale z obdobia cisárstva. My sme vychádzali z obdobia republiky, kde mala silné postavenie nobilita a poľská nobilita bola relatívne početná, tvorila až desať percent obyvateľstva.  Keď sa pozrieme na to, koľko občanov je teraz politicky aktívnych, povedzme tridsať percent, nie je to až taký veľký rozdiel (úsmev).  Ale keď prišla prišla moderná éra, stratili sme našu nezávislosť...

Robotníci čakajúci na odvoz po ukončení rannej zmeny. Vo svojich začiatkoch mala Solidarita až desať miliónov členov. Gdansk 2018.RÓBERT CSERERobotníci čakajúci na odvoz po ukončení rannej zmeny. Vo svojich začiatkoch mala Solidarita až desať miliónov členov. Gdansk 2018.

čo tým myslíte?

Vo všeobecnosti bola geopolitická a kultúrna mapa Európy pred osvietenstvom založená na napätí medzi severom a juhom. Sever sa formoval podľa juhu a to v aristotelovskom zmysle – preberal esenciu, víziu, ducha. S Veľkou francúzskou revolúciou sa mapa Európy zmenila v tom, že fundamentálne napätie prebieha medzi východom a západom. Centrum sa presunulo na západ a východ bol priestorom, ktorý mal prebrať novú, osvietenskú formu. To je v podstate tvar súčasného moderného sveta. Východ je sférou intelektuálnej, politickej či vzdelanostnej kolonizácie. Centrum myslenia, ideí a politických modelov je Paríž či Berlín. Problémom je, že modernita sa neprejavuje len v myslení. Modernita je aj politická prax. Ak si vezmeme akýkoľvek populárny opis toho, čo je modernita, dostaneme opis toho, ako vyzerajú inštitúcie, ako pracujú úrady, aký je vzťah medzi cirkvou a štátom. Napríklad parlamentarizmus s výnimkou Poľska a Británie do osvietenstva nikde neexistoval. Neexistoval koncept masového vzdelávania, neexistoval koncept národného štátu, a tak ďalej. Keď teda hovoríme o modernite, hovoríme o mnohých konceptoch vrátane konceptoch moderného štátu. 

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite